pondelok 2. septembra 2013

Kto nás to volá protestovať do ulíc?

Vzhľadom na to, že politická cenzúra na blogoch Pravdy dosiahla nové dno, poprosil ma bloger Marcel Garaj o zverejnenie tohto článku o Petrovi Pčolinskom, kto ma pozná, vie že na takúto prosbu nemôžem nereagovať. Ešte si položím otázku a aj si na ňu odpoviem. Čo má niktoš Peter Pčolinský spoločné s politikou, keďže blog bol práve z politických dôvodov cenzurovaný?

Čudovali by ste sa ale dosť! Peter Pčolinský je už nejaký ten piatok verným a blízkym Lipšicovým poskokom v Novej väčšine, presne ako jeho brat Vlado a ich mama.

Link na originál (odhadujem, že dlho ten blog nevydrží).

Nech sa páči:

Peter Pčolinský: Na prvý pohľad bojovný a dobrý medveď, na druhý pohľad vypočítavý chvastúň.

(Svedectvo bývalého „spolubojovníka“ Petra Pčolinského)

Ak príde tento človek do neznámeho prostredia, veľmi rýchlo si ho všimnete. Je to z dvoch dôvodov. Po prvé, si všimnete jeho xxx kilá navyše a po druhé, on sám okamžite na seba upozorní. Je to preto, lebo má nutkavú potrebu byť stredobodom pozornosti. Má tak vysoké ego, že keby bol v prítomnosti trebárs aj nositeľa Nobelovej ceny, aj tak je presvedčený, že on je múdrejší a schopnejší. Samozrejme v oblasti, v ktorej dotyčný partner získal Nobelovu cenu. Jeho ego, mu bráni vidieť v ľuďoch schopnosti a potenciál. Je presvedčený, že on vie všetko najlepšie. Podľa tejto optiky sa pozerá na ľudí okolo seba.

Ak niekoho počúva, tak je to buď preto lebo musí, alebo sa to v danej chvíli patrí. V skutočnosti ale aj tak iných nepočúva. Svoj názor má totiž už dávno vytvorený. Väčšinou ho nie je ochotný meniť ani pod váhou adekvátnych argumentov. Je presvedčený o svojej pravde, ktorú je schopný presadzovať akýmikoľvek prostriedkami. Má rád polohu rebela. Zrejme preto, lebo mu to v detstve prinášalo výhody vo forme zvýšenej pozornosti o jeho osobu. Doslova si hovie v tom, keď môže byť proti niečomu, alebo niekomu. Je jedno, či to v mladosti bol rodič, neskôr učitelia, alebo šéf v zamestnaní, prípadne partnerka v osobnom živote. Byť „proti“ , mu dáva pocit inakosti, pocit dôležitosti. Neznáša, keď má splynúť s davom. Musí byť extra. Z tohto dôvodu sa vyslovene nehodí napr. do pracovných pozícií, ktoré vyžadujú firemnú konformitu, disciplínu, loajalitu a jasne zadefinované štruktúry.

Pri svojom cholerickom temperamente najprv koná a potom myslí. On to však prezentuje ako svoju prednosť. má dar, vnímať svoje nedostatky ako prednosti. Z toho dôvodu môžeme s trochou nadsázky konštatovať, že depresia mu rozhodne nehrozí. Rád o sebe hovorí, že je úprimný a priamy. S tou jeho priamosťou možno čiastočne súhlasiť. Hlavne v situáciách, keď prejavuje negatívne emócie. Určite by o tom vedela rozprávať jeho partnerka, prípadne blízky spolupracovníci. Čo sa však týka úprimnosti, tak práve opak je pravdou. Je mimoriadne vypočítavý. Keď chce dosiahnuť svoj cieľ, ide aj cez mŕtvoly. Zákernosť v takých prípadoch vníma ako legitímnu metódu. Tieto vlastnosti, si však opäť ako všetko, mylne sám pre seba a ostatných interpretuje niečo ako „bojovník za práva ľudu“. V skutočnosti je však bojovníkom hlavne za svoje záujmy. Samozrejme by sme mu to nemuseli vyčítať, keby to nebolo v rozpore s tým, ako sa prezentuje.

Mimochodom, seba prezentácia. To je asi jeho najobľúbenejšia a najsilnejšia disciplína. V tomto získava veľmi rýchlo body všade tam, kde sa objaví prvý krát. Týmto môže zmiasť neskúseného personalistu, prípadne naivné dievčatá. S tým evidentne problém nemá. Peter Pčolinský, je jednoznačne človek prvého dojmu. Tzv. wauw efekt. Po dlhšom, alebo pravidelnejšom kontakte však zistíte, že za „wauw“ nenasleduje nič iné. Len stále dokola opakujúce sa frázy. Tie isté pózy, tie isté veľkohubé gestá. Z tohto dôvodu tento človek nikde dlhšie nevydrží. Okolie ho prekukne a stráca o neho záujem. Ľudia si na takúto osobu vytvoria veľmi rýchlo „alergiu.“. Svojim správaním a vyjadrovaním, má totiž tendenciu ísť ľuďom na nervy. Hlavne keď neprináša nič nové. Má dokonca tendenciu ľudí urážať a ponižovať. Pre objektivitu však treba dodať, že antipatie sú všade postupne vzájomné. Keďže ide o človeka prvého dojmu s obmedzenými schopnosťami, aj sám postupne stráca záujem zotrvať dlhšie na jednom mieste. Nevonia mu systematická práca. Disciplína, dochvíľnosť a zodpovednosť sú v prípade Petra Pčolinského len prázdne pojmy. Je nespoľahlivý v dlhodobých úlohách. Ťažko sa s ním kooperuje. Robí veci tak, ako on uzná za vhodné, bez ohľadu na názor a potreby iných. Nič nedotiahne dokonca. Začne veľa vecí, ale máločo dokončí. Samozrejme sám pred sebou si to vždy ospravedlní tak, aby neutrpelo jeho ego. Realita je ale taká, že nemá v sebe vnútornú disciplínu na to, aby fungoval dlhodobo spoľahlivo. Rýchlo zahorí a pomerne rýchlo zhasne. Z tohto dôvodu potrebuje stále nové podnety a výzvy, aby si mohol dokazovať svoju „genialitu.“ Všetko len do chvíle, kým neprídu na rad schopnosti…

Keď sme pri tých schopnostiach, aby sme mu len nekrivdili. Je komunikačne zdatný. Dobre sa cíti v čele davu. S davom vie dokonca čiastočne aj narábať. To sú chvíle, kedy sa cíti ako alfa samec. Dokáže vycítiť nálady v dave, vie s davom komunikovať, vie ho usmerniť tam, kam potrebuje. V tomto môže byť veľmi dobre využiteľný na záujmy, ktoré majú ciele tohto charakteru.

Celkovo môžeme povedať, že ide o medveďa s hrošou kožou. Myslí si, že je chytrejší ako jeho okolie, ktoré sa snaží ovládať. Pre skúsené oko pozorovateľa je však veľmi ľahko čitateľný. Možno povedať, že je až transparentný. Manifestačne sa snaží ukázať svoju agresivitu a dominanciu. Toto však môže fungovať len na niekoho, kto ho vidí prvý krát a ešte k tomu musí byť ten človek aj riadne naivný. Niečo, ako citom ochudobnené ženy v kaviarňach, ktoré sú vďačné za každý macho prejav, ponúknutý v lacnom romantickom flirte. Tieto pózy zvláda Peter Pčolinský naozaj s prehľadom. ALE TO JE ASI TAK VŠETKO.

Lebo ako hovorí titulok: Na prvý pohľad je to bojovný a dobrý medveď. No na druhý pohľad zjavne ide o vypočítavého chvastúňa.