Kto nás to volá protestovať do ulíc?

Vzhľadom na to, že politická cenzúra na blogoch Pravdy dosiahla nové dno, poprosil ma bloger Marcel Garaj o zverejnenie tohto článku o Petrovi Pčolinskom, kto ma pozná, vie že na takúto prosbu nemôžem nereagovať. Ešte si položím otázku a aj si na ňu odpoviem. Čo má niktoš Peter Pčolinský spoločné s politikou, keďže blog bol práve z politických dôvodov cenzurovaný?

Čudovali by ste sa ale dosť! Peter Pčolinský je už nejaký ten piatok verným a blízkym Lipšicovým poskokom v Novej väčšine, presne ako jeho brat Vlado a ich mama.

Link na originál (odhadujem, že dlho ten blog nevydrží).

Nech sa páči:

Peter Pčolinský: Na prvý pohľad bojovný a dobrý medveď, na druhý pohľad vypočítavý chvastúň.

(Svedectvo bývalého „spolubojovníka“ Petra Pčolinského)

Ak príde tento človek do neznámeho prostredia, veľmi rýchlo si ho všimnete. Je to z dvoch dôvodov. Po prvé, si všimnete jeho xxx kilá navyše a po druhé, on sám okamžite na seba upozorní. Je to preto, lebo má nutkavú potrebu byť stredobodom pozornosti. Má tak vysoké ego, že keby bol v prítomnosti trebárs aj nositeľa Nobelovej ceny, aj tak je presvedčený, že on je múdrejší a schopnejší. Samozrejme v oblasti, v ktorej dotyčný partner získal Nobelovu cenu. Jeho ego, mu bráni vidieť v ľuďoch schopnosti a potenciál. Je presvedčený, že on vie všetko najlepšie. Podľa tejto optiky sa pozerá na ľudí okolo seba.

Ak niekoho počúva, tak je to buď preto lebo musí, alebo sa to v danej chvíli patrí. V skutočnosti ale aj tak iných nepočúva. Svoj názor má totiž už dávno vytvorený. Väčšinou ho nie je ochotný meniť ani pod váhou adekvátnych argumentov. Je presvedčený o svojej pravde, ktorú je schopný presadzovať akýmikoľvek prostriedkami. Má rád polohu rebela. Zrejme preto, lebo mu to v detstve prinášalo výhody vo forme zvýšenej pozornosti o jeho osobu. Doslova si hovie v tom, keď môže byť proti niečomu, alebo niekomu. Je jedno, či to v mladosti bol rodič, neskôr učitelia, alebo šéf v zamestnaní, prípadne partnerka v osobnom živote. Byť „proti“ , mu dáva pocit inakosti, pocit dôležitosti. Neznáša, keď má splynúť s davom. Musí byť extra. Z tohto dôvodu sa vyslovene nehodí napr. do pracovných pozícií, ktoré vyžadujú firemnú konformitu, disciplínu, loajalitu a jasne zadefinované štruktúry.

Pri svojom cholerickom temperamente najprv koná a potom myslí. On to však prezentuje ako svoju prednosť. má dar, vnímať svoje nedostatky ako prednosti. Z toho dôvodu môžeme s trochou nadsázky konštatovať, že depresia mu rozhodne nehrozí. Rád o sebe hovorí, že je úprimný a priamy. S tou jeho priamosťou možno čiastočne súhlasiť. Hlavne v situáciách, keď prejavuje negatívne emócie. Určite by o tom vedela rozprávať jeho partnerka, prípadne blízky spolupracovníci. Čo sa však týka úprimnosti, tak práve opak je pravdou. Je mimoriadne vypočítavý. Keď chce dosiahnuť svoj cieľ, ide aj cez mŕtvoly. Zákernosť v takých prípadoch vníma ako legitímnu metódu. Tieto vlastnosti, si však opäť ako všetko, mylne sám pre seba a ostatných interpretuje niečo ako „bojovník za práva ľudu“. V skutočnosti je však bojovníkom hlavne za svoje záujmy. Samozrejme by sme mu to nemuseli vyčítať, keby to nebolo v rozpore s tým, ako sa prezentuje.

Mimochodom, seba prezentácia. To je asi jeho najobľúbenejšia a najsilnejšia disciplína. V tomto získava veľmi rýchlo body všade tam, kde sa objaví prvý krát. Týmto môže zmiasť neskúseného personalistu, prípadne naivné dievčatá. S tým evidentne problém nemá. Peter Pčolinský, je jednoznačne človek prvého dojmu. Tzv. wauw efekt. Po dlhšom, alebo pravidelnejšom kontakte však zistíte, že za „wauw“ nenasleduje nič iné. Len stále dokola opakujúce sa frázy. Tie isté pózy, tie isté veľkohubé gestá. Z tohto dôvodu tento človek nikde dlhšie nevydrží. Okolie ho prekukne a stráca o neho záujem. Ľudia si na takúto osobu vytvoria veľmi rýchlo „alergiu.“. Svojim správaním a vyjadrovaním, má totiž tendenciu ísť ľuďom na nervy. Hlavne keď neprináša nič nové. Má dokonca tendenciu ľudí urážať a ponižovať. Pre objektivitu však treba dodať, že antipatie sú všade postupne vzájomné. Keďže ide o človeka prvého dojmu s obmedzenými schopnosťami, aj sám postupne stráca záujem zotrvať dlhšie na jednom mieste. Nevonia mu systematická práca. Disciplína, dochvíľnosť a zodpovednosť sú v prípade Petra Pčolinského len prázdne pojmy. Je nespoľahlivý v dlhodobých úlohách. Ťažko sa s ním kooperuje. Robí veci tak, ako on uzná za vhodné, bez ohľadu na názor a potreby iných. Nič nedotiahne dokonca. Začne veľa vecí, ale máločo dokončí. Samozrejme sám pred sebou si to vždy ospravedlní tak, aby neutrpelo jeho ego. Realita je ale taká, že nemá v sebe vnútornú disciplínu na to, aby fungoval dlhodobo spoľahlivo. Rýchlo zahorí a pomerne rýchlo zhasne. Z tohto dôvodu potrebuje stále nové podnety a výzvy, aby si mohol dokazovať svoju „genialitu.“ Všetko len do chvíle, kým neprídu na rad schopnosti…

Keď sme pri tých schopnostiach, aby sme mu len nekrivdili. Je komunikačne zdatný. Dobre sa cíti v čele davu. S davom vie dokonca čiastočne aj narábať. To sú chvíle, kedy sa cíti ako alfa samec. Dokáže vycítiť nálady v dave, vie s davom komunikovať, vie ho usmerniť tam, kam potrebuje. V tomto môže byť veľmi dobre využiteľný na záujmy, ktoré majú ciele tohto charakteru.

Celkovo môžeme povedať, že ide o medveďa s hrošou kožou. Myslí si, že je chytrejší ako jeho okolie, ktoré sa snaží ovládať. Pre skúsené oko pozorovateľa je však veľmi ľahko čitateľný. Možno povedať, že je až transparentný. Manifestačne sa snaží ukázať svoju agresivitu a dominanciu. Toto však môže fungovať len na niekoho, kto ho vidí prvý krát a ešte k tomu musí byť ten človek aj riadne naivný. Niečo, ako citom ochudobnené ženy v kaviarňach, ktoré sú vďačné za každý macho prejav, ponúknutý v lacnom romantickom flirte. Tieto pózy zvláda Peter Pčolinský naozaj s prehľadom. ALE TO JE ASI TAK VŠETKO.

Lebo ako hovorí titulok: Na prvý pohľad je to bojovný a dobrý medveď. No na druhý pohľad zjavne ide o vypočítavého chvastúňa.

Lipšicov „advokát“

Tento blog je reakciu a okomentovaním tvrdení Gábora Grendela, ktoré zverejnil vo svojom blogu, pod názvom „Harabínová televízia“. Vzhľadom na to, že ide dlhú analýzu, poprosím čitateľov, aby boli trpezliví a dočítali to až do konca. A na konci ich za to čaká „prekvapenie“.

Tvrdenie Grendela

O nezákonnosti justičnej skúšky Daniela Lipšica sa pokúša verejnosť, NBÚ a Generálnu prokuratúru SR presvedčiť Štefan Harabin od roku 2002.

O svojej teórii hovoril aj na mimoriadnej schôdzi parlamentu v roku 2008, keď ho chceli poslanci odvolať z postu ministra spravodlivosti pre jeho priateľský vzťah so šéfom albánskej drogovej mafie. Práve na tej schôdzi 4.9.2008 povedal Danielovi Lipšicovi pamätnú vetu: "Pôjdeš do basy, ty hajzel."

Po jedenástich rokoch Štefan Harabin našiel spojenca. Jeho teóriu si osvojila TA3. O Téme dňa Petra Bielika sa už popísalo veľa. Dezinformácie však pokračovali v reportáži Reného Medzihradského zo 17.4.2013.

---

Tvrdenie TA3

"Lipšic vtedy ešte ako vedúci úradu ministerstva spravodlivosti odsúhlasil vykonanie skúšky sám sebe."

Tvrdenie Grendela

Vykonanie skúšky odsúhlasil minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Nikto iný na to kompetenciu nemal.

Môj komentár:

Prepis relácie naozaj obsahuje výrok „Lipšic vtedy ešte ako vedúci úradu ministerstva spravodlivosti odsúhlasil vykonanie skúšky sám sebe. Ďalej však redaktor TA 3 spresňuje, čo tým samoodsúhlasením mal na mysli:
„V schvaľovacom procese pritom sám zohral rolu ako ministerský úradník. Toto je dokument, ktorý potvrdzuje, že Daniel Lipšic si návrh na absolvovanie justičnej skúšky prakticky podpísal sám. Podpísaný je tam ako vedúci úradu.“.

T.j. v TA3 dňa 17. 4. netvrdili, že Lipšic schválil sám svoje zaradenie na justičnú skúšku, ale že v schvaľovacom procese zohral určitú úlohu, keď stál medzi žiadateľom o justičnú skúšku Lipšicom a ministrom, ktorý ju schvaľoval, ako ten, kto túto žiadosť pomáhal zadministrovať (ľudovo vybaviť). Tým vlastne naznačujú, že bol pri nej v konflikte záujmov.

Uvedené uvádzajú ako dôkaz, že im Lipšic v Téme dňa nehovoril pravdu, keď na otázku „Takže nie je ani pravda, že vlastne na to absolvovanie justičnej skúšky ste sa navrhli sám seba?“ odpovedal: „Nie, to nie je pravda.“ A na doplňujúcu otázku, ktorou chcel Bielik zistiť, „ako to bolo“, Lipšic už vôbec neodpovedal.

Preskočte priamo na čas 36:20

Ak sú v tejto súvislosti ďalej Grendelove komentáre k tejto otázke („samoschválenie Lipšica“) trochu k veci, tak len v tom rozsahu, keď tvrdí, že Lipšicov zásah do tohto schvaľovacieho procesu bol len minimálny a že sa mu vlastne ako človek v jeho funkcii ani nemohol vyhnúť. Tu si to však protirečí s faktom, že Lipšic to mal možnosť v relácii priamo vysvetliť; odpovedi sa však vyhol, čím si „vykoledoval“ ďalšiu reláciu TA3. Čo nemuselo byť, ak by to, čo uvádza v blogu Grendel, povedal už Lipšic v relácii. Samozrejme, niečo iné je dialóg, niečo iné dva monológy. A v tejto téme Lipšicovi vyhovuje monológ. Len trochu škoda Grendela, na blogu totiž uvádza, že je exhovorca MV SR a podpredseda Novy, v skutočnosti spôsob, akým komunikuje lipšicovské témy, z neho robí hovorcu exministra vnútra a predsedovho nového podržtašku....

Hoci sa Harabin dostal do názvu Grendelovho článku asi ako „Pilát do kréda“, hodí sa citovať jeho slová, ktoré Grendela viedli k takémuto titulku. Veď keď sa v parlamente prekrikuje „Sadikiho známy“ s opozičným advokátom s praxou neznámeho pôvodu, žlč vyplavená týmto stretom vyplaví občas aj zrnká pravdy (najmä keď v tom čase Harabin vlastnil kľúčik k archívom na ministerstve spravodlivosti, vrátane podkladov k Lipšicovej justičnej skúške):

>>Záznam zo schôdze NR SR 4. 9. 2008<<: Teraz sme sa dostali k závažným dokumentom, podľa ktorých ste jednoznačne zneužili svoju právomoc, keď ste si na ministerstve, kde ste pracovali, urobili justičnú skúšku. Na urobenie skúšky je potrebná trojročná prax na súde alebo na prokuratúre, taký bol vtedy zákon. Na Vojenskej prokuratúre ste neboli ani rok a súd ste vtedy videli akurát možno z rýchlika, ale nepraxovali ste tam. Pokúšali ste sa urobiť skúšku na prokuratúre, čo vám zo zákonných dôvodov, a úplne správne, zamietli. To sa dá ľahko overiť, páni poslanci, zase hovorím fakty. Fakty. A tak ste si sám sebe a ďalším mladým nominantom KDH umožnili urobiť ju bez splnenia zákonných podmienok. Referentka, ktorá vtedy robila, vás upozorňovala, že nemáte prax na súde, i napriek tomu ste drzo jej dali spracovať materiál, aby posunula ho cez videátnik a cez vás. Keby ste si ho sám sebe neboli podpísali, tak minister Čarnogurský ho nemôže podpísať bez vášho podpisu. Čiže vy ste zneužili právomoc verejného činiteľa, pretože minister Čarnogurský ich v personálnych otázkach presunul osobitným rozhodnutím na vás, všetky právomoci. To bolo tiež záhadné, keď ste boli iba vedúci úradu. No ale asi preto, aby ste si získali justičnú skúšku.

Prečo nikto Lipšica nedonútil za 5 rokov verejne vyvrátiť tieto obvinenia? Veď tento človek, ktorý sa hrdí postgraduálnym LLM kurzom práva z Harvardu by mal – aj z dôvodu, aby mu neodňali tento certifikát - objasniť, že pri justičnej skúške nepodvádzal a nezneužíval svoje postavenie.

Pýtam sa, pán Lipšic, je pravdou, že ste ovplyvňovali referentku na ministerstve spravodlivosti, aby pripravila na Vašu skúšku poklady, ktoré – po „videovaní“ u pána vedúceho úradu, ktorým ste boli Vy sám a podpise štátneho tajomníka mohli ísť už rovno na podpis ministrovi spravodlivosti?

Je to úplne legitímna otázka, nakoľko ak má niekto takú unikátnu možnosť, že je pri rozhodovaní o tom, či bude pripustený na vlastnú skúšku, najmä ak je priamym nadriadeným odborných útvarov, ktoré pripravujú podklady k rozhodnutiu ministra spravodlivosti o jeho žiadosti o pripustenie ku skúške - mal by sám iniciatívne vyvracať akékoľvek podozrenia z netransparentnosti.

Ale k tomu sa ešte dostaneme.

Ďalšia otázka ... Zaujímavé, že sa rovnako nikto za tú dobu Lipšica okrem Harabina nespýtal, či najprv neskúšal šťastie na prokuratúre (v roku 2001) a prečo mu tam neumožnili vykonanie skúšky (ktorá by mu rovnako ako justičná skúška slúžila ako vstupenka do advokátskeho stavu).
Lebo potom Lipšicov prípad vedie k nasledovným poznámkam:

• Lipšic vedel, že ak odíde z ministerstva, advokátsku skúšku mu slovenská advokátska komora neumožní spraviť; jednoducho nespĺňal podmienky.
• ak sa naozaj pokúšal si vybaviť prokurátorskú skúšku, potom je toto úplný vrchol drzosti. Zákon NR SR č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre vo vtedy platnom znení totiž jednoznačne hovoril o skúške toto:

  § 34

  (1) Čakateľská prax je trojročná. Výnimky môže v jednotlivých prípadoch povoliť generálny prokurátor. Skrátená čakateľská prax nesmie byť kratšia ako 18 mesiacov. Čakateľská prax sa skončí prokurátorskou skúškou, ktorú musí vykonať právny čakateľ po skončení čakateľskej praxe.

  T.j. – musel byť právnym čakateľom prokuratúry – nikdy ním nebol a v čase, keď sa o prokurátorskú skúšku uchádzal, ním rovnako nebol. Skúšku bolo možné skladať po skončení čakateľskej praxe – nemal ani deň čakateľskej praxe, len necelý rok na vojenskej prokuratúre ako ZVSkár (čo má dosť ďaleko k 18 mesiacom).

  V čo teda okrem protekcie a vplyvu vedúci úradu MS SR Lipšic dúfal, ak žiadal o umožnenie prokurátorskej skúšky? Veď hádam poznal predpisy o prokuratúre o čakateľoch a skúškach, najmä ak na prokuratúre pôsobil podľa vlastných slov na TA3 ako čakateľ? A tie predpisy – aj človeku sadiacemu celý život repu – zrozumiteľným spôsobom stanovujú, že Lipšic s jeho profesijným profilom ku skúške na prokurátora pripustený byť nemohol.

• ak sa po neúspechu na prokuratúre o rovnaké pokúsil na ministerstve spravodlivosti, už je to niečo iné, ako keby sa o justičnú skúšku uchádzal na prvý krát. To by sa dalo ešte veriť jeho dobrým úmyslom. Vo svetle jeho predchádzajúceho prokurátorského pokusu však už treba vidieť človeka, ktorý hľadá cestu najmenšieho odporu, ktorý sa nechce – ako mnoho jeho iných kolegov – konfrontovať s odbornými nárokmi advokátskej komory, ale hľadá kratšiu cestu. A tú našiel na ministerstve, kde mal vplyv a moc.

---

Tvrdenie TA3

"Toto je dokument, ktorý potvrdzuje, že Daniel Lipšic si návrh na absolvovanie justičnej skúšky prakticky podpísal sám."

Tvrdenie Grendela

Justičné skúšky vyhlasoval príslušný odborný útvar Ministerstva spravodlivosti SR. A schvaľoval ich minister Ján Čarnogurský. Návrh sa týkal termínu skúšky, zloženia komisií a zoznamu celej skupiny prihlásených uchádzačov. Podpis Daniela Lipšica ako aj podpisy ostatných vedúcich funkcionárov MS SR sa nenachádza na návrhu ale na sprievodnom liste, tzv. videátniku. Ten bol súčasťou každého materiálu, ktorý išiel ministrovi na podpis. S rozhodnutím ministra, ktorý ako jediný mal kompetenciu návrh schváliť, však nemá nič spoločné.

Môj komentár:

Niekto musel posudzovať, či Lipšic splnil podmienky na vykonanie skúšok. Kto to bol? Referent z „príslušného odborného útvaru“? Alebo jeho vedúci, či sekčný šéf alebo vedúci úradu, štátny tajomník, či dokonca samotný minister?

A ešte ... čo obsahoval materiál, predkladaný prostredníctvom Lipšica a štátneho tajomníka ministrovi spravodlivosti na podpis: dali sa z neho posúdiť podmienky pripustenia žiadateľa na skúšku? T.j. obsahoval potvrdenia o praxi, životopis, čestné vyhlásenia žiadateľov, alebo obsahoval len konštatovanie / záver konkrétneho pracovníka MS SR, že žiadateľ podmienky splnil?

Harabin totiž tvrdí, že Lipšic mal konflikt práve s referentkou, ktorá uvádzala, že podmienky nesplnil. Je to pravda? Lipšic bol trojka na ministerstve, mal tam faktický aj právny vplyv (bol nadriadený zrejme právne a určite fakticky aj útvaru, ktorý mal vyhlasovať skúšky).

Videátnik, o ktorom hovorí Grendel, je pritom niečo ako kontrolný list k úradnému materiálu, a ten podpis nie je formalita, ale potvrdzuje správnosť podkladov, ktoré sú súčasťou tohto materiálu.

Alebo bude Lipšic tvrdiť, že bol len podpisovacou figúrou? Aký mal byť význam jeho podpisu? Bez videovania, ako uvádza v relácii TA3 zo 17.4. k tejto téme sám exminister Čarnogurský, by ten pripojený materiál totiž Čarnogurský nepodpísal. A Čarnogurský nekontroloval podľa všetkého, či dotyční splnili na skúšky všetky predpísané predpoklady. Aj Harabin (v tom čase držiteľ kľúčov k archívom na ministerstve, v tom je význam jeho svedectva, po odfiltrovaní žlče jeho dôvodov) tvrdí, že Čarnogurský zrejme aj právomoc v tejto veci posunul na Lipšica. T.j. kontroloval správnosť tých úradných podkladov Lipšic, či nie? Lebo kto potom?

Môžeme sa akurát dohadovať, čo Lipšic kontroloval, či formálnu alebo obsahovú správnosť dokumentu, ktorý predkladal na podpis ministrovi. A zároveň sa pýtať, ktorá úroveň riadenia ministerstva o povolení skúšky uchádzačom z vnútra ministerstva skúšku de facto odsúhlasila (t.j. ktorá vecne posudzovala splnenie podmienok zo strany Lipšica).

Lebo ak sa potvrdí, že Čarnogurský vecné rozhodnutie o otázke Lipšicovej skúšky neurobil (ťažko si však vôbec predstaviť, že by sa práve Čarnogurský prehŕňal v potvrdeniach uchádzačov o praxi), potom ak ho neurobil ani Lipšic, tak ho urobil niekto z príslušného odboru, t.j. podriadený Lipšica. A urobil ho vo veci, kde Lipšic, ako uvádza Harabin, neuspel na prokuratúre. Prinajmenšom intenzívne podozrenie z konfliktu záujmov, nie?

---

Tvrdenie TA3

"Ďalšie pochybností vyvoláva dĺžka právnickej praxe, ktorú musel Daniel Lipšic pred absolvovaním justičnej skúšky deklarovať. Potrebné boli tri roky."

Tvrdenie Grendela

O splnení podmienok na vykonanie justičnej skúšky Daniela Lipšica a ďalších uchádzačov neexistujú žiadne pochybnosti. Podmienky na vykonanie justičnej skúšky podľa vtedajších predpisov zneli nasledovne:

"Do prípravnej služby môže minister spravodlivosti na žiadosť justičného čakateľa započítať v súlade s §61 citovaného zákona dobu právnickej činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere." "Do tejto doby sa započíta doba trvania výkonu základnej vojenskej služby na:

a) vojenskom súde,
b) vojenskej prokuratúre,
c) Vojenskom úrade pre právne zastupovanie pri Ministerstve obrany SR."

"Do právnickej praxe v rezorte justície môže minister spravodlivosti započítať dobu právnickej činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere v trvaní najviac dva roky."

Môj komentár:

Neviem, čo Grendel cituje. Právny predpis to nie je. Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch takúto úpravu neobsahoval ani neobsahuje. Mohol to byť jedine interný predpis, ktorým mohol minister spravodlivosti – samozrejme iba v medziach zákona – vydať tam, kde detaily justičnej skúšky neboli upravené. Pozrime sa teda na znenie cit. zákona a k jeho výkladu použime dôvodovú správu. Následne vo svetle týchto zistení posúďme, čo nám hovorí „Grendelov predpis“:

Grendelov predpis odkazuje – ohľadom Grendelom citovaných podmienok započítania odbornej praxe - na svoj „súlad s § 61 citovaného zákona (zjavne ide o zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch)“. Citujem preto vtedajšie znenie §-u 61:

“Účelom prípravnej služby je odborne pripraviť justičných čakateľov pre výkon funkcie sudcu. Prípravná služba justičných čakateľov trvá tri roky. Minister spravodlivosti môže na žiadosť justičného čakateľa čiastočne započítať do prípravnej služby právnickú činnosť v inom pracovnom alebo obdobnom pomere, ak čakateľ získal počas jej trvania skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu. Skrátenie čakateľskej praxe nemôže presahovať dva roky. U justičných čakateľov vojenských súdov toto započítanie vykoná minister spravodlivosti po dohode s ministrom obrany.“

t.j.
1/ Prípravná služba justičných čakateľov trvá tri roky.
2/ Minister spravodlivosti môže na žiadosť justičného čakateľa čiastočne započítať do prípravnej služby právnickú činnosť v inom pracovnom alebo obdobnom pomere, ak čakateľ získal počas jej trvania skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu.
3/ Skrátenie čakateľskej praxe nemôže presahovať dva roky.

Čiže: pokiaľ uvedený Grendelov predpis rieši „započítanie v súlade s § 61“, tak je ním jedine započítanie inej právnickej činnosti ako vykonávania prípravnej služby justičného čakateľa do doby trvania tejto prípravnej služby, pričom toto započítanie nemôže presiahnuť 2 roky.

Inak povedané, táto iná právnická činnosť (okrem toho, že to nemôže byť akákoľvek právnická činnosť, ale len taká, v rámci ktorej sa osvedčili predpoklady na výkon funkcie sudcu, nemôže vylúčiť splnenie predpokladu, ktorým je jeden rok prípravnej služby justičného čakateľa.

Že je toto porozumenie správne, okrem systematického výkladu uvedených „bodov“ 1/, 2/ a 3/ potvrdzuje aj dôvodová správa k cit. § 61 zákona:

Nově se upravují předpoklady pro vznik pracovního poměru justičního čekatele a zpřísňují podmínky pro jejich jmenování do funkce soudce. Možnost zkrátit přípravnou službu justičního čekatele, nikoli však pod dva roky, je stanovena jen na přechodnou dobu, v níž lze počítat, že bude ukončena obnova a doplnění soudcovského sboru (§ 73), jinak nebude možno na rozdíl od dosavadního stavu přípravnou službu justičního čekatele zkrátit. Doba tří let přípravné služby je potřebná, jestliže justiční čekatel může být po jejím skončení a po složení odborné justiční zkoušky jmenován soudcem natrvalo.

Postavení justičních čekatelů se jinak nemění.

Úprava nebrání tomu, aby přijetí za justičního čekatele bylo podmíněno konkursem, jestliže se změní poměry a do justiční služby se bude hlásit dostatečný počet absolventů právnických fakult, popřípadě právníků z praxe.

Vyšší profesionální úrovni soudcovského sboru musí sloužit i propracovaný systém další resortní odborné výchovy soudců. Úprava těchto otázek patří do kompetence republikového zákonodárství, popřípadě do vnitroresortních předpisů.

Ospravedlňujem sa za nudné čítanie, ktoré je však nutné, aby sme pochopili koncovku a perfídnosť Grendelovho vysvetlenia / nevysvetlenia, ktoré je z typu tých „povedzme čokoľvek, a tvárme sa pritom bohorovne, veď verejnosť nerozmýšľa a zhltne to“. A pokračujem ďalej Grendelovým predpisom.

Ak „ Grendelov predpis“ upravoval podrobnosti započítania podľa § 61 zákona č. 335/1991 Zb., toto započítanie mohlo byť len do „prípravnej služby“ a najviac v trvaní dvoch rokov. Požiadavka minimálne jedného roku prípravnej praxe justičného čakateľa týmto započítaním nebola dotknutá!!!

Grendelov predpis uvádza, že započítať sa mohla aj vojenčina (ZVS-ka) na vojenskej prokuratúre. Výborne! Dobre že to hovorí práve Grendel! Lipšic totiž v TA3 tvrdil, že ten minimálne jeden rok v justícii (ktorý musí mať, keďže „tam“ už nejde prípravnú službu skrátiť) absolvoval práve ZVS-kou na vojenskej prokuratúre.

Avšak táto ZVS-ka (hoci podľa mňa protiprávne, rezortný Grendelov predpis tu išiel nad rámec zákona, ZVSkou sa totiž neosvedčovali predpoklady na výkon funkcie sudcu) mohla slúžiť len na započítanie do tých dvoch rokov, o ktoré sa mohla prípravná služba skrátiť; nemohla teda prípravnú službu nahradiť!!! Ako teda, Grendel, Lipšic splnil túto podmienku?

Navyše, Harabin tvrdí, že Lipšic na vojenskej prokuratúre bol menej ako jeden rok. Ak je to pravda a on tvrdí že týmto „rokom“ splnil minimálnu dobu trvania praxe v justícii, tak je to - treba zdôrazniť - „necelý rok“.

A teraz opakujem ešte raz pre menej chápavých redaktorov Týždňa: Lipšic tvrdí, že má justičnú prax absolvovanú pobytom na vojenskej prokuratúre ako čakateľ v trvaní jeden rok. Nebol čakateľ, bol tam na ZVS, a doba po tzv. prijímači a prísahe do ukončenia služby vlasti nebola CELÝ kalendárny rok! Viac ako ZVSKár na vojenskej prokuratúre byť nemohol.

---

Tvrdenie Grendela

Všetky citované podmienky Daniel Lipšic a ostatní uchádzači spĺňali.

Môj komentár

Grendel odcitoval predpis, ktorý neoznačil, neuviedol jeho názov, jeho číslo, čísla paragrafov. A zabudol – zámerne – odcitovať § 61 zákona č. 335/1991 Zb., ktorý tiež stanovuje podmienky a to také, ktoré vnútrorezortný predpis nemôže prekročiť.

T.j. čitateľ, ktorý vychádza iba z Grendelovho článku, sa pri preverovaní Grendelovho tvrdenia nemôže oprieť o dostatočnú znalosť právnej a vnútrorezortnej (internej) úpravy, ktorá riešila podmienky na vykonanie skúšok. Článok ju totiž len výberovo a neúplne cituje.

A už sa vôbec pri formovaní nezávislého úsudku nevie oprieť o dostatočnú znalosť faktických informácií o splnení podmienok praxe (druhy vykonávaných činností) u jednotlivých uchádzačov o skúšky. Takú, ktorá by umožnila – v súlade s úplne a presne odcitovanou právnou a internou ministerskou úpravou justičných skúšok – urobiť si nezávislý úsudok ohľadom toho, či Lipšic a ostatní uchádzači podmienky skúšok splnili alebo nie.

Ak potom Grendel sugestívne čitateľovi podsúva hore uvedený záver, evidentne sa spolieha, že čitatelia vo svojej stádovitosti a fanúšikovskom zápale tieto – mierne povedané – nedostatky jeho „úvahy“ prehliadnu. Pán Grendel, čo ale napríklad vieme o praxi kolegov Lipšica na skúškach, o ktorej bohorovne tvrdíte, že vyhovovala právnym a rezortným podmienkam. V celom článku ste o tej praxi, v čom mala spočívať, neuviedli nič.

Takže aký dôkaz Grendel vlastne ponúka? Okrem toho, že podmienky „aprobovala“ Súdna rada Harabina, ktorá bola v dvoch prípadoch Súdnou radou Karabina?

---

Tvrdenie Grendela

Svedčia to tom aj tieto fakty:
Okrem Daniela Lipšica spochybnilo HZDS v roku 2001 štyroch ďalších uchádzačov. Traja z nich sú dnes sudcovia a jedna je notárka. Spomínaných troch sudcov menovala do funkcie Súdna rada na čele so Štefanom Harabinom.

Môj komentár

V dvoch prípadoch (Štift a Posluchová) nie je pravda, že ich vymenovala súdna rada na čele s Harabinom, ale na čele s Karabinom.

---

Tvrdenie Grendela

Na základe podnetu HZDS v roku 2001 požiadal Ústavnoprávny výbor NR SR prof. JUDr. Jána Sváka, CSc. o právnu analýzu.

Môj komentár

Táto právna analýza od dlhoročného zamestnanca ministerstva spravodlivosti (pracuje na ňom od r. 1986), hoci v určitých oblastiach dobrej povesti, ktorý sa mal vyjadrovať ku konaniu svojich nadriadených (Čarnogurský, Lipšic), je už len preto nedôveryhodná. „Nehryzieš ruku, čo ťa kŕmi“.

Dobré by však bolo poznať ju celú, tu sa vyjadrím len k jednotlivým úryvkom.

Okrem iného v nej autor konštatuje:
"Odborná justičná skúška ako priama podmienka výkonu profesie je v súčasnosti vyžadovaná pre vznik sudcovskej funkcie.

Môj komentár

Bezpochyby o tom niet sporu, nijako to však nesúvisí so spornou otázkou Lipšicových skúšok.

Analýza:
„Ako nepriama podmienka sa uplatňuje u tých profesií, kde môže byť uznaná za analogickú skúške vyžadovanej ako podmienke výkonu profesie prokurátora, advokáta, notára, súdneho exekútora.“

Môj komentár

Detto, ako vyššie.

Analýza:
„Zákon bližšie neupravuje podmienky vykonávania tejto skúšky a ani to, kto má právo vykonať túto skúšku.“

Môj komentár

Vtedajší zákon bol naozaj „zdanlivo“ deravý. Z pohľadu chytrákov ako rešeto! Ako zákon zo začiatku éry spoločenskej transformácie mladej československej demokracie totiž ešte nepočítal s tým, že na švindlerov treba stostranové zákony, lebo dobromyseľný výklad v duchu racio legis im a ich spolupáchateľom nič nehovorí. Bol síce jasný v otázkach, ktoré rozoberáme, ale ako život ukázal, ako pre koho.
Zákon o súdoch a sudcoch totiž (predstavte si!) explicitne neupravoval, že justičnú skúšku môže vykonať ten a ten a nikto iný!

A nepovedal, že k nej nemôžu byť pripustení napr. traktoristi, rehoľné sestry alebo pracovníci v drevovýrobe.

Človek sa tomu normálne diví, najmä pri predmete úpravy tohto zákona (justícia) mu to normálne nejde do hlavy! Vznikol priestor pre všetkých skúšania chtivých záujemcov, nádejných politikov, zaslúžilých pracovníkov justičného rezortu a straníckej omladiny, ktorých tiež z okruhu záujemcov – aspoň podľa prof. Sváka – zákon predsa nevylúčil.

Nepochopiteľné! Bol to totiž zákon, ktorý ----------------- HOCI upravoval súdnictvo (nie poľné práce), vrátane profesionálnej prípravy na kariéru v ňom (nie prípravy na iné kariéry, hoci aj príbuzné) a HOCI k justičným skúškam (ktoré ako štátom nariadené preskúšanie upravoval tento zákon, žiaden iný) explicitne

• pripúšťal justičných čakateľov (a nie iné osoby)
• za účelom preverenia úspešnosti ich prípravy na túto profesiu (a nie z iného dôvodu)
• a to v súlade s podrobnejšou úpravou, ktorú rezort justície v rámci svojho oprávnenia (založeného ustanoveniami ďalšieho zákona, č. 80/1992 Zb.) stanoviť podrobnosti profesionálnej prípravy justičných čakateľov (a nie prípravy na advokátske povolanie ani na povolanie kombajnistu) mohol určiť v rezortnom predpise,

------------------- si TOTIŽ dovolil všetky iné osoby, a iné účely skúšky, z okruhu uchádzačov o skúšku explicitne nevylúčiť!!!

A to je zrejme (podľa logiky Grendela, Lipšica a im podobných) logicky pozvánka na justičné skúšky pre všetkých, ak tak minister spravodlivosti stanovil vo svojej smernici (vydanej na základe vyššie uvedeného zákonného splnomocnenia, ktoré malo vyššie uvedený vecný rozsah – t.j. riešiť výlučne otázky odbornej prípravy justičných čakateľov a ich overenia odbornou skúškou, ktorý preto nemohla prekročiť).

Samozrejme, keď sú zákony všeobecné, chytráci sa ich snažia prekrúcať.
Ony však majú aj nejaký zmysel, ktorým sa dá objasniť význam litery zákona, resp. určité formy ich prekrúcania sú často v rozpore so zákonom (viď ďalej).

Justičnú skúšku upravoval zákon o súdoch a sudcoch. Ten o nej v § 63 uviedol, že „Po skončení prípravnej služby sú justiční čakatelia povinní podrobiť sa odbornej justičnej skúške, ktorej účelom je zistiť, či má justičný čakateľ potrebné vedomosti a je dostatočne pripravený na to, aby mohol zastávať funkciu sudcu.“

Takže prvá nepravda od pána profesora Sváka, keď hovorí, že zákon neupravoval, kto má právo vykonať túto skúšku!
Zákon explicitne stanovoval, že skúšky sa zúčastňujú justiční čakatelia, je to ich povinnosťou, teda zjavne aj ich právom.

Iné osoby, ktoré by mohli byť účastníkmi justičnej skúšky, zákon nemenoval. To však neznamená, že takéto mlčanie možno chytráčením vykladať ako licenciu na prístup ku skúške pre kohokoľvek. Štátne orgány konajú na základe zákona, a to aj vo veci justičnej skúšky!

A zákon o súdoch a sudcoch reguluje justíciu, a v tej súvislosti justičnú skúšku ako nástroj overovania odbornej spôsobilosti justičných čakateľov. Pritom jasne hovorí (v tom čase hovoril), že účelom justičnej skúšky je zistiť, či má justičný čakateľ potrebné vedomosti a je dostatočne pripravený na to, aby mohol zastávať funkciu sudcu.“.

Jej účelom teda nie je, aby si mohol Lipšic splniť podmienku na zápis do zoznamu advokátov a to aj bez toho, aby bol justičným čakateľom.

Myslím, že tvorcov tejto úpravy ani len nenapadlo, že niekto bude hľadať neskôr dôvody, prečo skúšku, ktorej účelom je po absolvovaní prípravnej služby overiť predpoklady justičného čakateľa na výkon funkcie sudcu, mohol absolvovať človek, ktorý nielenže mal očividne namierené do advokácie, ale ani nebolo uňho čo overovať, lebo prípravnú službu neabsolvoval ani jedným dňom, keďže nikdy nebol justičný čakateľ.

Analýza
„Kompetencia spojená s výkonom justičnej skúšky je zverená ministrovi spravodlivosti, ktorý rozhoduje o tom, kto má právo na prístup k tejto skúške.“

Môj komentár

Profesor Svák má druhý zásah v disciplíne „strieľam capa“. Pre zamestnávateľa všetko! Akým ustanovením, pán Svák, je táto kompetencia zverená, resp. v tom čase bola zverená ministrovi spravodlivosti? Pomôžeme:

Zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) upravoval v tom čase § 12 ods. 1 písm. e) (znenie účinné od 10. 3. 1992 do 31. 8. 2004), že „Ministerstvo vykonáva štátnu správu najvyššieho súdu, krajských a okresných súdov tým, že e) organizuje a riadi odbornú prípravu justičných čakateľov, najmä rozhoduje po vyjadrení predsedu príslušného krajského súdu o skrátení prípravnej služby, 8) alebo o započítaní doby právnickej činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere do tejto prípravnej služby 9) a určuje a zabezpečuje podmienky overovania výsledkov ich odbornej prípravy justičnou skúškou,“

Takže minister spravodlivosti mohol určiť vnútrorezortným predpisom podmienky overovania výsledkov odbornej prípravy justičných čakateľov justičnou skúškou, nikde však v uvedenom zákonom splnomocnení nečítam, že by mohol upraviť podmienky overovania spôsobilosti akýchkoľvek iných osôb formou justičnej skúšky. Navyše, čo by sa u nich overovalo?

Je evidentné, že uvedená skúška je (resp. aspoň v tom čase bola) vyvrcholením prípravy elévov justičného povolania, nie verejným preskúšaním, ktoré si môže kde kto na ministerstve spravodlivosti zariadiť, hoci do justície nesmeruje.

Analýza
„Vzhľadom na účel tejto skúšky by mal zohľadňovať, okrem absolvovania úplného vysokoškolského právnického vzdelania aj iné predpoklady odôvodňujúce úspešnosť jej vykonania, ktoré však pre ministra nie sú záväzné. Vzhľadom na praktické zameranie tejto skúšky by to mala byť prax, ktorej

• dĺžka by mala byť minimálne analogická ako v prípade justičného čakateľa,
• obsahové zameranie by malo zodpovedať obsahovému zameraniu justičnej skúšky, pričom z dlhoročnej obyčaje je za takúto prax považovaný aj výkon právnickej profesie na orgáne štátnej správy súdov, napr. ministerstve spravodlivosti."

Môj komentár

Pán Svák pracuje na ministerstve spravodlivosti od roku 1986. Zhodou okolností sa tam zamestnal po zložení justičnej skúšky. Hovorí o dlhoročných obyčajoch. Je to humorná vložka, ako keby písané verejnoprávne postupy v krajine s písaným právom mohla doformovať (či skôr zdeformovať) „dlhoročná obyčaj“, t.j. „nepísané právo“. Najmä ak Listina základných práv a ústava, neplatiaca (v inkriminovanom čase) síce dlhé roky, aby vytvorila nejakú obyčaj, sa usiluje vychovávať štátne orgány k tomu, aby konali v medziach zákona a nie podľa obyčají. Pritom taká „obyčaj“ môže byť pokojne aj „obyčajným“ zlozvykom.

Dôvodová správa k zákonu č. 335/1991 Zb. hovorí v komentári k § 61 – 63 predsa o tom, že „Vyšší profesionální úrovni soudcovského sboru musí sloužit i propracovaný systém další resortní odborné výchovy soudců.“ Vyššia profesionálna úroveň má byť dosahovaná obchádzaním zmyslu zákona a pripúšťaním k justičnej skúške osôb, ktoré neabsolvovali prípravnú prax v zmysle § 61 zákona 335/1991 Zb.? K tomu majú slúžiť Svákove obyčaje? Lebo kým „Grendelov predpis“ sa pri definovaní podmienok pripustenia k justičnej skúške odvoláva na § 61 cit. zákona, ktorý pomerne jednoznačne hovorí, koľko trvá prípravná služba a čo môže či nemôže byť do jej trvania a v akom rozsahu započítané, Svák - s prepáčením – „špiritizuje“, ako by mali byť stanovené podmienky pre iné osoby ako justičných čakateľov z hľadiska praxe, pričom jeho úvahy sa o tento § 61 ani neobtreli. Nevšimol si ho v zákone?

Je to napokon absurdné, že kým justiční čakatelia mali byť (podľa zákona) pripúšťaní ku skúškam na sklonku ich prípravnej služby s cieľom overenia ich spôsobilosti, a to aj na základe zhodnotenia ich praxe, ktoré určite v rámci súdov na účely podkladov ku skúške spracovali ich tútori z radov sudcov, „iné osoby“ mali byť – podľa prof. Sváka - pripúšťané bez pravidiel, resp. podľa pravidiel, ktoré si minister spravodlivosti mohol ľubovoľne stanoviť, a to bez akýchkoľvek odporúčaní tútorov (keďže odborný dozor nad skúšaniachtivými jedincami nikto nevykonával).

Ministerstvo spravodlivosti nie je pri vytváraní pravidiel pre justičné skúšky iných osôb ako justičných čakateľov dokonca podľa Sváka údajne viazané ani čo do doby trvania praxe! Hoci v prípade justičného čakateľa to museli byť striktne tri roky, nakoľko možnosť skrátenia prípravnej praxe (čo je iná vec, ako započítanie inej praxe do prípravnej praxe) podľa § 72 zákona č. 335/1991 Zb. bola od 1. 1. 2001 (11 mesiacov pred Lipšicovou skúškou) zrušená (§ 72 bol zrušený).

Z uvedeného citátu zo stanoviska profesora Sváka však vyplýva aj iný poznatok.
A to je tá urputná snaha, presakujúca už z citovaných výňatkov z jeho diela, zjavne v súlade s potrebami zamestnávateľa (ministerstva spravodlivosti) odôvodniť, prečo je právnickou praxou (a teraz dajme na bok, či kvázi praxou „justičnou“ alebo praxou tzv. „inou právnickou“) aj práca na ministerstve spravodlivosti.

Avšak, napriek tomuto úsiliu, ktoré po práve aspoň pre tú snahu oceňme, čo teda hovorí Svák také, čo sa Grendelovi hodí? Podľa mňa nič a zamestnávateľ mu nemal to stanovisko preplatiť, lebo výrok:
„z dlhoročnej obyčaje je za takúto prax považovaný aj výkon právnickej profesie na orgáne štátnej správy súdov, napr. ministerstve spravodlivosti.“.
Lipšicovi vôbec nepomáha!

Kde sa stala chyba?

Kľúčové v tomto Svákovom tvrdení je slovné spojenie „výkon právnickej profesie“. Lebo Daniel Lipšic na ministerstve spravodlivosti nevykonával „právnickú profesiu“, ale politickú funkciu (resp. po jej odpolitizovaní by išlo o funkciu organizačno-administratívnu).

Práve profesionalizácia štátnej správy, vrátane štátnej správy súdnictva vykonávanej vtedajším ministerstvom spravodlivosti, koncom roku 2001 (nový zákon o štátnej službe) viedla Lipšica (neskôr to aj verejne priznal) k tomu, že sa zriekol pozície vedúceho úradu, nakoľko sa táto funkcia mala „odpolitizovať“ a profesionalizovať (stať sa apolitickým výkonom štátnej služby). A Lipšic chcel ostať v politike a nechcel byť vedúcim služobného úradu ministerstva spravodlivosti (mimochodom ani táto profesionalizácia neurobila z výkonu predmetnej funkcie právnickú profesiu, viď ďalší odsek).

Drsne povedané, ak sa právnik stane vedúcim kravína, nestáva sa manažment kráv a ich lajen v kravíne právnickou profesiou. Alebo inak – riaditeľ justičnej správy na okresnom súde, zodpovedný podľa zákona za ekonomický a administratívny chod súdu – nevykonáva právnickú profesiu, hoci je zamestnaný na súde (!) a hoci by aj bol právnikom.

Vedúci úradu MS SR bola v tom čase určite významná a zodpovedná funkcia, ale ak dáme na bok riadne extenzívny výklad Svákovej „obyčaje“, mohol ju vykonávať aj inžinier. Napokon, to potvrdzuje aj fakt, že vedúcim služobného úradu Ministerstva spravodlivosti SR (t.j. funkcie, ktorá nahradila voľakedajší post vedúceho úradu po profesionalizácii tejto funkcie) ešte pred nedávnom bol Ing. Milan Ivan. Aj on si môže napísať do kolónky prax „výkon právnickej profesie“, hoci právnikom nie je?

Na ministerstve spravodlivosti sú pozície, ktoré možno označiť za právnické. Veľa odborných pracovníkov ministerstva „právničí“, na legislatívnom odbore, v kancelárií agentov pre zastupovanie pred medzinárodnými justičnými orgánmi, na sekciách civilného, trestného práva, atď. Post vedúceho úradu však takýmto právnickým predurčením nedisponuje.

---

Tvrdenie Grendela

Podmienky trojročnej právnickej praxe uznala aj Slovenská advokátska komora, ktorá aj na základe splnenia tejto požiadavky zapísala Daniela Lipšica do zoznamu advokátov.

Môj komentár

A to je záhadou. Podľa mňa porušili nielen vlastné predpisy o započítavaní odbornej praxe, ale aj zákon o advokácii, lebo započítavaná nekoncipientska prax musela byť prinajmenšom praxou právnou. Započítajúc aj ZVSku, Lipšic totiž nemal 3 roky právnej praxe, aspoň nie bez výpomoci praxou na pozícii vedúceho úradu MS SR. A to právnická prax nebola.

---

Tvrdenie TA3

Faktom je, že jeho justičná skúška zaujala aj Národný bezpečnostný úrad. K dispozícii máme list, ktorým si úrad od ministerstva vyžadoval podrobností k tomuto prípadu. Tak isto pred piatimi rokmi smerovalo na prokuratúru aj trestné oznámenie, ktoré podalo vtedajšie vedenie rezortu spravodlivosti.

Citácia:
"Z predloženého materiálu bolo zrejmé, že zákonný podklad na vykonanie skúšky neexistuje."

Tvrdenie Grendela

Trestné oznámenie kvôli Lipšicovej justičnej skúške podalo Harabinove ministerstvo mesiac po zverejnení jeho telefonátu s Bakim Sadikim a deň pred tým, ako Daniel Lipšic podal do parlamentu návrh na jeho odvolanie. Toto trestné oznámenie Generálna prokuratúra SR zmietla zo stola.

Môj komentár

Na posúdenie „závažnosti“ tohto tvrdenia pre „náš prípad“ je takéto konštatovanie málo. Ale niečo vieme k tomu uviesť aj bez poznania, čo malo byť tou trestnou činnosťou, a ako GP následne argumentovala.

To že sa vedúci úradu Lipšic pri administrovaní vlastnej skúšky nedopustil preukázateľne trestného činu, resp. že mu nebol (pri ochote vŕtať sa v temnej minulosti politikov) preukázaný „zločinný“ úmysel, predsa nedokazuje, že skúšku vykonal legálne.

---

Tvrdenie Grendela

Národný bezpečnostný úrad v roku 2006 udelil bezpečnostnú previerku Danielovi Lipšicovi na najvyšší stupeň: Prísne tajné. Neodobral ju ani po preskúmaní podnetu Harabinovho ministerstva.

Môj komentár

Budem sa opakovať, ale Grendel „zabudol“ vo svojej úvahe uviesť také drobné nepodstatné veci, ako kvantifikovať jednotlivé zložky Lipšicovej praxe a následne ich kvalifikovať podľa predpisov, ktoré mali skúšku upravovať tak, aby si mohol o jeho záveroch čitateľ urobiť nezávislý úsudok sám. Namiesto toho rieši podružnosti na spôsob „on povedal, či nepovedal“. Podstatné je však, či bol dodržaný zákon, a nie čo uviedol NBÚ.

A spomenul by som aj Gorilu. Grendel Lipšica bráni argumentmi, ktoré odmietli brať do úvahy v prípade Bubeníkovej. Tá sa vyjadrila, že „v minulosti bola v súvislosti s týmto spisom opakovane vypočúvaná, pričom informácie a poznatky, ktoré sa dnes vydávajú za nové, sú známe niekoľko rokov. "Tieto informácie boli aj predmetom mojej bezpečnostnej previerky, ktorá bola voči mne uzatvorená kladne,“".

Čo teda dokázala analýza a závery NBU v prípade Lipšica a Bubeníkovej? V oboch prípadoch je záver rovnaký...

---

Tvrdenie Grendela

NBÚ a Generálnu prokuratúru SR Štefan Harabin nepresvedčil. TA3 áno. Taká je realita. Bez komentára.

Môj komentár

Realita si komentár zasluhuje. Smutný, justičný. Nazval som ho

„Danno Bonanno“:
Folklorista náš Dano,
skrýva vlastné Bonnano.
Má za skúšku zadara
Justičného Oskara.
Hoc je u nás obyčaj
„rok praxe si požičaj“,
ten kto rovno rôčky tri,
to je fiškál pre chytrých!
Riadna skúška nestačí,
nenaučí chytráčiť.
Veď fiškusov je fúra,
Kto im vytrie KOCÚRA?
No ty! Hoc si – ZELENÁČ.
A ten podvod zaonač!

---

A na záver sľúbené prekvapenie. Čitateľom ponúkam na oboznámenie dokument Trestné oznámenie na Daniela Lipšica zo strany Ministerstva spravodlivosti práve vo veci justičnej skúšky. Nehľadiac na osobu, ktorá ho podpísala (Harabin) a účty, ktoré si dotyčný s Lipšicom vybavoval (za Sadikiho), dôležité sú fakty. Ak sú pravdivé, sú pravdivé bez ohľadu na to, kto ich „pustil“ do verejného obehu. A tie fakty, tak ako sú opísané, potvrdzujú vyššie opísané podozrenia. Veď posúďte sami.

Na stiahnutie: Trestne_Lipsic_GP.pdf

„Reakcia“ na nervózne reakcie Lipšica počas „Témy dňa“ na TA3

Viac krát som si pozrel záznam relácie „Téma dňa“ na TA3 z 10.apríla 2013. A prečítal som si aj diskusiu a názory divákov. Tie boli vo väčšine prípadov dosť kritické smerom k moderátorovi. Málokto sa však zaoberal reakciami Lipšica. Či zodpovedali realite alebo nie, to už nikoho nezaujímalo. Ja sa nejdem vyjadrovať smerom k moderátorovi, zaujímajú ma reakcie „čistého“ a „bezúhonného“ politika pod menom Daniel Lipšic. Nižšie rozpíšem výroky moderátora, následne odpoveď Lipšica a potom svoj komentár:

---

Moderátor: Ak mám správne informácie, advokátom ste sa stali na základe zloženia justičnej skúšky.

Daniel Lipšic: Áno.

Moderátor: Boli ste niekedy justičným čakateľom?

Daniel Lipšic: Nebol som čakateľom, mal som rok praxe ako čakateľ prokuratúry a mal som potom prax ako advokátsky koncipient.

Môj komentár:

Lipšic nikdy nebol čakateľom prokuratúry. Bol ten rok na základnej vojenskej službe (ZVS) (upravoval ju vtedajší branný zákon č. 92/1949 Zb.) na vojenskej obvodovej prokuratúre v Prešove, neskôr v Bratislave. Inak na vojenskej prokuratúre nepôsobil.

To, kto je čakateľom prokuratúry, osobitne čakateľom vojenskej prokuratúry (keďže on ZVS vykonával na vojenskej prokuratúre a túto činnosť pokladá za prax čakateľa prokuratúry), upravoval v tom čase platný a účinný zákon č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre v §  35 ods. 1 a 2:

(1) Právneho čakateľa prokuratúry prijíma do pracovného pomeru generálny prokurátor. Čakateľská prax sa vykonáva v pracovnom pomere na určitú dobu. Inak sa na pracovné vzťahy právnych čakateľov prokuratúry vzťahujú pracovnoprávne predpisy.

(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na právnych čakateľov vojenských prokuratúr, ktorí sú v služobnom pomere vojakov z povolania, a generálny prokurátor ich za právnych čakateľov vymenúva na návrh hlavného vojenského prokurátora. Na ich služobné pomery sa vzťahujú predpisy o služobnom pomere vojakov, vojenské služobné predpisy a poriadky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Lipšic bol na vojenskej prokuratúre na základnej vojenskej službe, on nebol vojakom z povolania. Už preto nemohol byť čakateľom. Nepochybne za čakateľa preto ani nebol (nemohol byť) vymenovaný, aspoň nie jediným legálnym spôsobom, ktorý upravoval cit. § 35 ods. 2 zák. č. 314/1996 Z.z.
Ak teda hovorí, že bol čakateľom vojenskej prokuratúry, klame.

A navyše počas základnej vojenskej služby musel Lipšic plniť úlohy vyplývajúce z brannej povinnosti „nováčika“, ZVSkára , t.j. mal trochu odlišné povinnosti ako čakateľ vojenskej prokuratúry. Nehovoriac o jeho povinnostiach voči Vojenskému obrannému spravodajstvu.

---

Moderátor: Ako dlho?

Daniel Lipšic: Dokopy to bolo cez tri roky.

Môj komentár:

Na moderátorovu otázku, koľko bol  dohromady koncipientom u advokáta a čakateľom na prokuratúre (treba to čítať v kontexte znenia predchádzajúcej moderátorovej otázky), odpovedá Lipšic, že tri roky. Čo opätovne nie je pravda. A nielen preto, že nebol čakateľom na prokuratúre, ale preto, že spolu s koncipientskou praxou to aj v prípade „uznania“ toho pobytu na prokuratúre počas ZVS nebolo ani 2 roky. Aj preto sa následne Lipšic akože opravuje, keď vysvetľuje, že do troch rokov mu pomohla iná právna prax.

Keďže Lipšic na tieto otázky bol v minulosti nútený viackrát dopovedať a určite aj v dnešnej dobe zaregistroval diskusiu na túto tému vrátane argumentov, prečo nesplnil podmienky predpisov na konanie skúšky a na zápis do SAK ako advokáta, musí mať odpoveď na túto otázku premyslenú. Nemôže sa mýliť. Takže ak nehovorí pravdu, nemýli sa, ale úplne obyčajne klame.

---

Moderátor: No, ja tu mám váš životopis. Ak som správne rátal, vo firme Valko & Partners ste pôsobili 9 mesiacov. Tzn. to je rok a 9 mesiacov.

Daniel Lipšic: Na prokuratúre som pôsobil rok a rok som pôsobil ako právnik vo firme, v poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky.

Môj komentár:

Lipšic si pravdepodobne do troch rokov zarátal aj prax na ministerstve spravodlivosti, kde vykonával činnosť vedúceho úradu, čo bola predovšetkým  politická a manažérska činnosť, neprávnická. Rok – konkurzné stredisko, rok prokuratúra, 9 mesiacov Valko – to nie sú tri roky, ešte „kúsok“ chýba.

---

Moderátor: No ale to sa nevzťahuje samozrejme k práci, na ktorú sa skladá justičná skúška. Tam ide o…

Daniel Lipšic: To sa vzťahuje, ale áno.

Moderátor: Akým spôsobom?

Daniel Lipšic: Pán redaktor, justičná skúška v čase, keď som ju ja skladal, ju skladali ľudia, ktorí mali minimálne 3 roky právnej praxe, z toho minimálne museli mať rok z praxe v justícii, čo ja som mal, lebo ja som mal prax ako právny čakateľ prokuratúry. A to aj viete, koniec koncov.

Môj komentár:

Nemal túto prax, t.j. rok v justícii. Čakateľom prokuratúry nebol, vykonával základnú vojenskú službu na vojenskej prokuratúre,  ale nešlo o prax čakateľa prokuratúry. Zároveň ak by aj bol, ani to by nestačilo, Muselo by ísť o prax justičného čakateľa, čo skonštatoval aj ústavnoprávny výbor NR SR, ktorý viedol terajší sudca ústavného súdu Orosz, ktorý hlasoval za toto uznesenie (nikto nebol proti).

---

Moderátor: To ste hovorili o jednom roku. Kde sú tie tri?

Daniel Lipšic: Ešte raz. Musel byť minimálne rok čakateľskej praxe na prokuratúre. A potom mohla byť ďalšia právna prax.

Môj komentár:

Skutočnosť je však taká, že Lipšic buď klamal a zneužil, že moderátor nebol na jeho klamstvá pripravený, alebo spresnil informácie až na základe moderátorovej opakovanej otázky, alebo neodpovedal vôbec. Tu sa moderátor konkrétne pýta, kde sú tri roky. T.j. tri roky celkovej praxe, o čom hovoril aj Lipšic, nie tri roky praxe v justícii. Lipšic doložil (ak prižmúrime oko nad tou jeho ZVSkou)  o praxi v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov (proti konštatovaniu, že jeho koncipientska prax trvala 9 mesiacov, totiž nič nenamietal).

---

Moderátor: Aká?

Daniel Lipšic: Ja som ďalšiu právnu prax mal v koncipientskej praxi a potom som mal…

Moderátor: 9 mesiacov.

Daniel Lipšic: A potom som mal prax v Právnom stredisku pre slovenské podniky a banky, kde som viedol … Takže si naštudujte môj životopis nabudúce…

Môj komentár:

Znovu neodpovedal na to, kde sú tie tri roky.
Naštudujme si CV aj my.
Kto totiž čerpá iba z neho, tomu z neho informácie o roku čakateľskej praxe na prokuratúre a o troch rokoch právnej praxe uznateľnej na účely justičnej skúšky nevyplývajú.
Právne stredisko pre slovenské podniky a banky sa v jeho životopise neuvádza, uvádza sa Poradenské stredisko pre slovenské podniky a banky. Vykonával tam činnosť právnika? Podľa štatistického registra organizácií takýto subjekt na Slovensku neexistoval, ani neexistuje. Čo to bolo za entitu, lebo životopis o tom nehovorí nič, ak mal prácou pre ňu získať D.L. právnu prax v oblasti slovenského práva. Ale to je to najmenej podstatné.

---

Daniel Lipšic: Pretože to sú prípady, ktoré boli na súdoch, konkurzné právo je súdne právo. A ešte raz. V čase, keď som robil justičnú skúšku, tak sa vyžadovala jednoročná prax justičná alebo teda prokurátorská a ďalšia právna prax. Musím povedať…

Môj komentár:

Nech Lipšic cituje tie paragrafy, na ktoré sa odvoláva. V mojom blogu je to presne napísané, čakateľská prax sa dala skrátiť, ale musela trvať jeden rok. On ju nemal, hoci to by aj tak nestačilo, ani na prokuratúre, keďže nešlo o čakateľskú prax ale len výkon ZVS.

---

Moderátor: Môžem vám odcitovať uznesenie ústavno-právneho výboru NR SR z 19.2.2002. Potom, čo riadni zamestnanci min. spravodlivosti… nechajte teraz vy mňa dohovoriť… necháte ma dohovoriť, prosím? O tom, že piati zamestnanci MS, tých ďalších štyroch nebudem menovať, vrátane vás, Daniel Lipšic, v čase po 1.12.99, sú tam pochybnosti o tom, že ústavne a zákonne konformným spôsobom zložili odbornú justičnú skúšku, pretože ani jeden z nich v rozhodnom čase nespĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa. Pre právny názor, vyjadrený v liste ministra spravodlivosti republiky z 11.1.2002 by muselo byť platné a účinné prechodné ustanovenie o ustanovovaní sudcov v časovo vymedzenom období atď. Je to dokument, ktorý vyplynul z ústavno-právneho výboru…

Daniel Lipšic: A ústavno-právny výbor sa vyjadruje, čo je zákonné a čo nie? Pán redaktor, druhú poznámku…

Môj komentár:

Lipšic spochybňuje, či sa ústavno-právny výbor môže vyjadrovať k tomu, čo je zákonné alebo nie. Vecne – áno, ústavnoprávny výbor sa môže vyjadrovať k tomu, čo je zákonné a Lipšic to veľmi dobre vie, hoci ide „iba“ o pôsobnosť kontrolnú a výbor neprijíma nejaké pre štátne orgány záväzné rozhodnutia. Okrem iného túto pôsobnosť upravuje Ústava a § 45 a nasl. rokovacieho poriadku NR SR. Podľa čl. 92 ods. 1 Ústavy SR Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány.

Podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR výbory sledujú, ako sa dodržiavajú a vykonávajú zákony a či predpisy vydané na ich vykonanie sú s nimi v súlade. Ak výbor zistí porušenie zákona alebo že vykonávací predpis nie je s ním v súlade alebo nebol vôbec vydaný alebo včas vydaný, upovedomí o tom príslušného člena vlády alebo príslušného vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy a požiada ho o neodkladné vykonanie nápravy; ak nápravu nevykoná, upovedomí o tom národnú radu. Takže odpoveď, či sa ústavno-právny výbor vyjadruje k tomu, čo je zákonné je: áno pán Lipšic vyjadruje.

---

Moderátor: No, je to spochybnené to…

Daniel Lipšic: Teraz ja budem reagovať.

Moderátor: No nie, ja ešte dohovorím, lebo ste niečo povedali. Je tu spochybnené to, že ste mali 3-ročnú prax.

Daniel Lipšic: Pán redaktor, tí zvyšní kolegovia, čo boli na MS, sú dneska sudcovia.

Môj komentár:

V prípade Kataríny Valovej to nie je pravda, v prípade ostatných to pravda je.

Mgr. Alena ROŠTÁROVÁ - vymenovaná prezidentom za sudcu 15. januára 2003

JUDr. Hana Posluchová - vymenovaná prezidentom za sudcu 27. apríla 2004

Mgr. Peter Štift - vymenovaný prezidentom za sudcu 27. 4. 2004

---

Moderátor: Áno.

Daniel Lipšic: Menovala ich do funkcie Súdna rada.

Môj komentár:

Menoval ich do funkcie prezident, na návrh súdnej rady.
Čl. 145 ods. 1 Ústavy: (1) Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia. Lipšicovi očividne chýbajú základné ústavné znalosti.

---

Daniel Lipšic: Pán redaktor, pokiaľ by Súdna rada, ktorú viedol v tom čase pán Harabin, mala pochybnosti o zákonnosti justičnej skúšky a nie politické prekáračky, tak by ich asi do funkcie sudcov nevymenovala, však?

Môj komentár:

Vidím tu dva problémy:

1. Lipšic nepriamo nastolil túto otázku

(Fikcia): „keď Súdna rada  - a vieme, aké má či mala zloženie - nemala problém vymenovať za sudcov tie osoby, ktoré s Lipšicom podobne problematicky skladali na jeseň 2001 skúšky, potom čo mňa - Lipšica riešite?! Im – členom súdnej rady - to nevadilo, lebo to nebol problém, ak by to bol problém, vytiahli by to už vtedy. To že to Mečiar s Harabinom vytiahli pred 5 rokmi, je účelové a rovnako aj Váš postup pán redaktor“.

Túto otázku možno postaviť aj inak:

„Ak nejaký orgán posudzuje, či konkrétny adept o určité povolanie splnil pre danú profesiu predpísané podmienky vrátane príslušnej skúšky (SAK pri advokátovi, Súdna rada pri sudcovi), môže pritom (pri hodnotení, či skúška ako podmienka vstupu do regulovanej profesie, bola zložená) vychádzať z niečoho iného, ako z úradného potvrdenia orgánu, ktorý za zloženie skúšky zodpovedá (tu ministerstva spravodlivosti)?

T.j. prečo by mal taký orgán ako SAK alebo Súdna rada riešiť nejaké nedostatky, ktoré predchádzali zloženiu skúšky, keď o zložení skúšky existuje úradné potvrdenie štátneho orgánu (ministerstvo spravodlivosti)?

To ale nič nemení, že takéto nedostatky, ak objektívne existovali, diskvalifikujú toho, kto sa za pochybných okolností skúšky zúčastnil, prinajmenšom v morálnej rovine, hoci mu už spätne na profesijný titul z tohto dôvodu zrejme (?) nemožno siahnuť.

2. Pokiaľ ide o Harabina, tu treba uviesť, že platí, že predseda najvyššieho súdu je z titulu tejto funkcie predsedom Súdnej rady. Harabinovi uplynulo funkčné obdobie vo februári 2003. Do októbra 2003 nebolo miesto predsedu NS SR obsadené. V októbri 2003 bol vymenovaný za predsedu NS SR Milan Karabín, ktorý zotrval v tejto funkcii 5 rokov. Harabin predsedal Súdnej rade iba v čase, keď sa táto zaoberala návrhom na vymenovanie Aleny Roštárovej za sudcu. V prípade menovania Posluchovej a Štifta už išlo o súdnu radu vedenú Milan Karabínom.

---

Moderátor: Takže nie je ani pravda, že vlastne to absolvovanie justičnej skúšky ste sa navrhli sám seba?

Daniel Lipšic: Nie, to nie je pravda.

Moderátor: A ako to bolo?

Daniel Lipšic: Nie je to pravda.

Moderátor: Nie je pod tým návrhom váš podpis?

Daniel Lipšic: Nie.

Môj komentár:

Lipšic sa vyhol odpovedi, ako to bolo. Pravdepodobne to bolo tak, že on ako vedúci úradu Ministerstva spravodlivosti pripravil podklady pre ministra spravodlivosti Čarnogurského, ktorý to najprv nechcel podpísať, následne to podpísal.

Mečiar o tom povedal v parlamente 3. 9. 2008 (keď mal informácie od Harabina, ktorý bol vtedy ministrom spravodlivosti) nasledovné:

... keď sa pripravovali advokátske skúšky v minulom období, išlo o rok 2001, pán vedúci úradu Daniel Lipšic navrhuje podpisom zo 6. novembra 2001 pána Daniela Lipšica na vykonanie advokátskych skúšok napriek tomu, že podmienky pre ne nespĺňa, napriek tomu, že falšuje a uvádza, že má päť rokov praxe aj sedem mesiacov, a to tým, že pracoval ako vedúci projektu konkurzného práva v poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky, základnú službu na prokuratúre v Prešove, ak advokátsky koncipient bol dohromady sedem mesiacov. Ale podmienka je dlhšia. Čiže Daniel Lipšic navrhol Danielovi Lipšicovi a minister spravodlivosti najprv nesúhlasil, potom súhlasil, aby mohol skúšky vykonať.

Mečiarov prejav v parlamente zo dňa 3.9.2008

---

Moderátor: Tzn. pán … vás navrhol na justičnú skúšku?

Daniel Lipšic: Áno, samozrejme, že áno.

Moderátor: Môžeme si to u neho overiť?

Daniel Lipšic: To si môžete u neho overiť.

Môj komentár:

Formálne samozrejme navrhoval na skúšku minister spravodlivosti na žiadosť uchádzača, otázne je, kto za Lipšica a tých ostatných jeho kolegov z MS SR pripravoval ministrovi podklady, a kto interným listom konštatoval splnenie podmienok týchto uchádzačov o skúšky. A tým autorom interného listu bol zrejme Lipšic ako vedúci úradu, aspoň ako to povedal Mečiar.

---

Daniel Lipšic: Pán redaktor, bolo by dobré, keby ste ma počúvali. Kolegovia, ktorí tam sú spomenutí spolu so mnou, sú dnes väčšinou sudcami. Do funkcie sudcu ich menovala Súdna rada. Súdna rada, ktorej predsedal zrejme ešte v nejakom čase pán Harabin, však? Ak by Súdna rada mala pochybnosti o zákonnosti justičnej skúšky, tak ich zrejme nevymenuje.

Môj komentár:

1. Platí argumentácia k Súdnej rade, ktorú som vyššie uviedol.

2. Na druhej strane, zaujímavé, že Lipšic považuje Súdnu radu, vedenú Harabinom, za nejakú autoritu (Harabinova súdna rada však riešila iba Roštárovú).

3. Hoci je spoločným problémom Lipšica a týchto osôb to, že neboli justičnými čakateľmi v čase justičnej skúšky, nikde verejne neodznelo a ani sa to z verejných zdrojov nedá overiť, ako boli títo jeho kolegovia na tom s plnením druhej podmienky, ktorou je prax. Je možné, že pri ich menovaní za sudcov či za notára mali dotyčné osoby aspoň splnenú podmienku praxe. Lipšic však nemal splnenú podmienku praxe ani v čase zápisu do zoznamu SAK ako advokát (január 2002).   A to aj po započítaní tzv. inej právnej praxe. Advokáti mu zjavne uznali za prax niečo, čo právnou praxou nebolo (zrejme výkon činnosti vedúceho úradu MS SR, čo nie je právnická profesia).

4. Okrem toho, v rokoch 2002 – 2006 viedol Lipšic ministerstvo spravodlivosti. Toto ministerstvo, ktoré v prípade nedostatkov jeho justičnej skúšky a justičnej skúšky jeho kolegov menovaných v citovanom uznesení ústavnoprávneho výboru z 1/2012 malo tieto nedostatky riešiť a prípadné pochybnosti napr. súdnej rady zodpovedať, by zrejme nespochybnilo základný predpoklad Lipšicovej skúšky. Navyše v tom čase tam nebol žiaden „verejný žalobca“, kto by na takéto nedostatky poukazoval; ústavnoprávny výbor niečo napísal do správy, ministerstvo spravodlivosti a NR SR to však asi neriešili, t.j. súdna rada sa nemala dôvod zaoberať pochybnosťami, na ktoré už 2 roky sadal prach.

 

---

Zhrnutie:

V niektorých prípadoch Lipšic evidentne netrafil, t.j. nebola to Harabinova, ale Karabinova súdna rada, za druhej Dzurindovej vlády. Navyše to že to vtedy orgány nepreverovali, nedokazuje, že je to v poriadku. Lipšic sa to však zjavne snaží odbiť polopravdou, nie všetci jeho „spolužiaci“ na skúške sa stali sudcami. Navyše bol v čase, keď sa títo jeho kamaráti dostávali do funkcií, v silnej pozícii – bol minister spravodlivosti. Čokoľvek, čo by spochybňovali legitimitu skúšok, ležalo v análoch na MS SR, od ktorého mal vtedy kľúče on.

Bolo by zaujímavé zistiť, kto pripravoval podklady Súdnej rady v súvislosti s menovaním Lipšicových spolužiakov z justičnej skúšky. Či to náhodou nebolo ministerstvo spravodlivosti vedené Lipšicom???

Trestné oznámenie

Ako som sľúbil, tak aj činím. Na základe informácií dostupných na webe som podal trestné oznámenie na Generálnej prokuratúre SR vo veci "machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa §266 ods. 1 Trestného zákona, korupcie podľa ustanovenia §329 ods. 1 Trestného zákona a ustanovenia §332 ods. 1 Trestného zákona, prijímania úplatku podľa §328 Trestného zákona"

Ďalej "marenie úlohy verejného činiteľa podľa ustanovenia §327 a nasl. Trestného zákona, porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa ustanovenia §237 a nasl. Trestného zákona".

Celé Trestné oznámenie je k dispozícií >> na stiahnutie <<.

Súvisiace linky:
KOMPLETNÝ PRÍBEH O DODÁVKE ODPOČÚVACIEHO ZARIADENIA PRE MINISTERSTVO VNÚTRA
Kocúr Slovakia

Dokončenie kompletného príbehu o dodávke odpočúvacieho zariadenia pre Ministerstvo vnútra SR

Reagujem na článok, ktorý si čitatelia môžu nájsť na lipsic.net, ktorý sa týka procesu dodávky odpočúvacieho zariadenia pre Ministerstvo vnútra. Na jeho konci autori kladú 5 otázok:

1. Aký koaličný potenciál má politická strana, ktorej predseda nemá problém obchádzať koaličných partnerov pri zásadných témach?
2. Je Lipšic dôveryhodný aj smerom k verejnosti? Po viacerých klamstvách, ktoré púšťal či už Lipšic alebo jeho exhovorca Grendel (ten mimochodom klame aj v rámci NOVA) by si toto mali uvedomiť viacerí.
3. Prečo Lipšic nezrušil pôvodnú zmluvu s ORGA-TRADE napriek nariadeniam premiérky? Prečo len prerušili práce na projekte? Aj keď bolo vypísané nové výberové konanie a boli oslovení viacerí záujemcovia?
4. Prečo sa klamalo, že slovenský subjekt nemá dostať províziu a pritom si prišiel / príde na svoje?
5. Prečo je odpočúvací systém ešte stále v „krabiciach“? Prečo nefunguje? Nevedelo sa, že budú potrebné ďalšie diely?

Na prvé dve otázky odpovedať nebudem, nakoľko to je vec pre čitateľov. Na ďalšie sa môžeme pozrieť lepšie, pritom tvrdím, že to, čo uvádzam, nie sú moje domnienky, ale relevantné fakty. Viem, o čom píšem, a tí, kto sú „od fachu“, budú vedieť, že je to tak, ako píšem.

Otázka č. 3.
Prečo Lipšic nezrušil pôvodnú zmluvu s ORGA-TRADE napriek nariadeniam premiérky? Prečo len prerušili práce na projekte? Aj keď bolo vypísané nové výberové konanie a boli oslovení viacerí záujemcovia?

Samozrejme najjednoduchšia by bola odpoveď typu „lebo je chorý ambiciózny blbec“, ktorému bol osud vládnej koalície vždy okradnutý. Ten vždy videl iba seba. Ale samozrejme existuje aj racionálnejší dôvod.

To, že Lipšic pôvodnú zmluvu nezrušil, je fakt. Preukázali to autori článku na www.lipsic.net. Najprv vysvetlím ako bežne funguje takýto biznis v Izraeli. Existuje tam množstvo firiem (VERINT, NARUS, Converse Technology,...). Všetky tieto spoločnosti vyvíjajú alebo obchodujú (pokiaľ viem, VERINT už nič nevyvíja, len nakupuje hotovú produkciu od iných izraelských firiem, ktorú exportuje) so „špeciálnym“ materiálom. Je samozrejmé, že všetky tieto firmy nikdy nebudú konať proti záujmom Izraela a jeho tajných služieb (v každej z izraelských firiem obchodujúcich so spravodajskou technikou pôsobia aj osoby blízke k izraelským tajným službám). S cieľom kontroly izraelských firiem exportujúcich spravodajskú techniku vznikla funkcia „kontrolóra“, ktorý má povoľovať každý jednotlivý obchod smerom do zahraničia. Ide o mimoriadne „ziskovú“ funkciu, za každé povolenie si „kontrolór“ účtuje slušnú províziu. Už dlhodobo zastáva tento post istý Amos (neviem verifikovať, či je meno pravé). Čiže ak chce izraelská firma urobiť biznis v zahraničí, musí ísť cez Amosa.

Je samozrejmé, že je v záujme aj zahraničných subjektov (ktoré vystupujú ako prijímatelia spravodajskej techniky) mať dobré vzťahy s Amosom (bez jeho povolenia nebudú môcť dodať spravodajskú techniku svojím rezortom, či službám).

A teraz poďme k slovenskej realite. Oficiálne bola na Slovensku exkluzívnym zástupcom spoločnosti Verint Systems firma Technopol, a.s. . Jeden z jej členov predstavenstva – Ondrej Kamas, keďže mal vynikajúce vzťahy s Amosom, sa rozhodol potiahnuť lukratívny biznis pod seba. Preto v roku 1998 založil spoločnosť Sigin, a.s. . Viacerými slovenskými médiami bola táto spoločnosť uvádzaná ako exkluzívny partner Verint Systems pre Slovensko. Od roku 1998 teda spolupracovala s Verintom v rámci Slovenska spoločnosť Sigin ( a aj s Amosom).

Lenže v roku 2011 sa stalo niečo iné. Ako oficiálny partner Verint Systems nevystúpila spoločnosť Sigin, ale navrhnutá na spoluprácu bola najprv spoločnosť Atemsec, ktorá patrí Jánovi Mojžišovi (známemu z kauzy „Skupinka“ z roku 2003). Pre mnohých je očividné, čo sa stalo. Do veci sa vložil veľký kamarát Jána Mojžiša, predseda Izraelskej obchodnej komory v SR - ILCHAM – Miloš Žiak. Len pripomínam, že podľa svedeckej výpovede vtedy predsedu vlády SR – Mikuláša Dzurindu – sa Žiak sám chválil, že má blízko k izraelskej tajnej službe Mossad. Keď Grendel ako hovorca rezortu vnútra rozprával do médií, že „firmu Atemsec si vybral sám Verint“, nehorázne klamal. Atemsec bol Verintu nanútený Milošom Žiakom, ktorý využil dobré konexie svojho ďalšieho kamaráta a biznismena Petra Lukeša (ktorého bývalý zamestnanec pracoval na Ministerstve vnútra ako vedúci Služobného úradu – Marcel Klimek – v súčasnosti blízky človek Lipšica a ekonomický expert strany NOVA) v rezorte vnútra.

Po tomto sa do veci vložil expremiér a v tom čase minister zahraničia Mikuláš Dzurinda, ktorý všetko, čo súvisí s Mojžišom a Žiakom notoricky neznáša. Samozrejme, že v tom boli aj obavy, že odpočúvací systém si následne uzurpuje úzka skupina ľudí, ktorá má blízko k Danielovi Lipšicovi. A povedzme si pravdu, tie obavy boli opodstatnené. Podľa mojich informácií nelegálne ITP bežali na MV SR aj za Lipšica a dokonca aj na základe jeho pokynov. Brzdilo ho len to, že systém MV SR mohla kontrolovať SIS.

Po tom, ako bolo jasné, že Atemsec nebude môcť na obchode participovať, sa rýchlo hľadala ďalšia spoločnosť a stala sa ňou ORGA – TRADE. Keď zoberieme do úvahy tvrdenie z „Kocúra“, že jej akcionármi sú spoločnosti Gratex (akcionár Dobák – veľký kamarát bývalého poradcu Lipšica pre rómsku problematiku Milana Krajniaka) a Ditec (Peter Lukeš – Miloš Žiak – Ján Mojžiš), tak nám do seba všetko pekne zapadá. Posledné tvrdenie potvrdzuje aj výpis z obchodného registra ORGA – TRADE, kde je jasne vidno, že do spoločnosti nastúpil Mojžišov blízky človek – Fábry.

Čiže v apríli 2011 bola podpísaná zmluva medzi MV SR a ORGA – TRADE + boli zaplatené prvé platby na Verint, ako aj ORGA – TRADE. Z týchto financií Verint musel zaplatiť províziu Amosovi, taktiež bolo niečo ako odškodné zaplatené Ondrejovi Kamasovi (Sigin), keďže ich pri danom obchode obišli. To, čo bolo zaplatené do ORGA-TRADE (1,7 mil. EUR) si podelili slovenské subjekty stojace za touto spoločnosťou.

A teraz sa dostávame k tomu, prečo Lipšic nezrušil zmluvu s Verintom? Lebo nemohol. Po prvé, peniaze už odišli. Po druhé, provízie už boli rozdané. Svoje dostali Žiak, Mojžiš, Lukeš, Amos, Kamas. Slušnú sumu si pripísal aj Milan Krajniak (viď Lipšic). Jediným spôsobom ako zrušiť zmluvu by bolo vrátenie zrealizovaných platieb a je logické, že nikomu sa nič vracať nechcelo. A akým spôsobom by si vymáhal napr. Verint naspäť peniaze od Amosa? Nikto nevie.

A najlepšie je to, čo sa dialo potom. Zmluva zrušená nebola. Bol len pozastavený výkon prác na projekte. Na tú istú vec (s kozmetickými úpravami) sa vypísal rýchlo druhý tender (o jeho špecifikách informujú autori na lipsic.net), do ktorého sa prihlásil aj izraelský Verint. Čiže, do tendra sa prihlásila spoločnosť, ktorej už bola zaplatená prvá splátka z budúceho obchodu? Toto je už trochu silná káva, nemyslíte?

Otázka č. 4:
Prečo sa klamalo, že slovenský subjekt nemá dostať províziu a pritom si prišiel / príde na svoje?

To je otázka na Grendela a Lipšica prečo klamali a klamú naďalej. Ja len zvýrazním súčasný stav.

Autori na lipsic.net jasne uviedli systém platieb, ktorý je nastavený v súlade so zmluvou z novembra 2011. Je tam jasne vidno, koľko peňazí ide do Izraela a koľko do ORGA – TRADE. Kto sa skrýva za ORGA – TRADE, je očividné. Ako je vidno, do ORGA – TRADE plynú státisíce až milióny EUR. Za čo? Veď systém leží zbalený v krabiciach, chýbajú mu patričné komponenty. Ale peniaze plynú. Neuveriteľné... A ešte jednu pikantnosť dodám k tejto veci. Podľa mojich informácií, dodaný systém vôbec nie je moderný. Za cenu moderného bol dodaný zastaraný systém (resp. jeho časť).

Tí, čo „kopú“ s Lipšicom sa teraz začnú oháňať typickými tvrdeniami v duchu „keby sa niečo také udialo, SMER by to nenechal len tak, určite by sa začalo vyšetrovanie“. To, či sa začalo vyšetrovanie – JA neviem. Možno beží a možno nie. Rovnako ako to nevedia tí, ktorí ma spochybňujú. Prosím, nech sa nezabúda na to, že aj v minulosti, aj teraz sa Grendel, Lipšic a spol. oháňali tvrdeniami, že ide o utajované skutočnosti. Tým pádom nikto nemusí vypovedať, nič sa nedeje. Osobou, ktorá môže utajované skutočnosti odtajniť, ako aj zbaviť zaangažované osoby mlčanlivosti je súčasný minister vnútra Róbert Kaliňák.

Neviem, či by to spravil. Osobne si myslím, že Kaliňák so zmluvou podpísanou v apríli 2011 nič nemá. Tento biznis on nedohadoval. Faktom však je, a média to potvrdzujú, že pri druhom tendri (podpis zmluvy v novembri 2011) sedel vo výberovej komisii ako predstaviteľ opozície. A aj pokiaľ nemá nič s týmto podvodom (inak sa to nazvať nedá), nebude chcieť, aby sa jeho meno špinilo, keby sa v celej kauze začal niekto „rýpať“.

Otázka č. 5:
Prečo je odpočúvací systém ešte stále v „krabiciach“? Prečo nefunguje? Nevedelo sa, že budú potrebné ďalšie diely?

No, odpoveď na prvú časť otázky vyjadruje otázka č. 2. Áno, lebo nefunguje. Vysvetlím prečo. Druhá zmluva (tá čo bola podpísaná v novembri 2011) musela mať z istých dôvodov takú istú hodnotu ako zmluva č. 1. Aby sa mohli ľahšie „rozpustiť“ platby z apríla 2011, ktoré MV SR zrealizovalo na účty ORGA – TRADE a izraelského VERINT. Lenže kým v prvom prípade malo ísť len o modernizáciu odpočúvacieho systému polície, v druhom prípade bol tender vypísaný na dodávku samotného systému. Čo sa logicky do hodnoty prvej zmluvy akosi nezmestilo. Čiže prišli len komponenty v hodnote cca. 8,5 mil. EUR + DPH. A je pochopiteľné, že tam chýbajú ďalšie súčasti, bez ktorých systém fungovať nemôže.

Na otázku, či sa nevedelo, že budú potrebné ešte ďalšie diely, odpoveď znie, že sa to, samozrejme, vedelo. Predpokladám, že to malo byť súčasťou ďalšieho biznisu, z ktorého by si „utrhli“ všetky strany. Ale pád vlády na jeseň 2011 zamiešal karty všetkým.

Ako sa Lipšic advokátom stal 2

(Reakcia na komentár Martina Ruzínskeho pod pôvodným článkom)

Minulý týždeň som zverejnil materiál, ktorý spochybňuje justičnú skúšku absolvovanú Danielom Lipšicom v roku 2001. S radosťou konštatujem, že blog rezonoval a rezonuje naďalej. Ľudia sa pýtajú, snažia sa dopátrať čo najviac podrobností, hnutie O2H – Reálna demokracia dokonca vyzvala Lipšica, aby sa verejne k veci vyjadril. V prípade, že to tak Lipšic neurobí, plánuje hnutie podať trestné oznámenie.

Vždy som bol za to, aby čitatelia vyjadrovali svoj súhlas či nesúhlas s faktami uvádzanými v mojich blogoch. Pokiaľ vyjadrujú nesúhlas, resp. pokiaľ blog kritizujú, nemám s tým problém, pokiaľ sú ku kritike uvádzané aj relevantné fakty, ktoré by moje tvrdenia mali vyvracať.

Tento blog je mojou odpoveďou na komentár, ktorý pod mojím posledným blogom zanechala osoba, vystupujúca pod menom Martin Ruzínsky. Komentár som si viac krát prečítal a keďže vykazuje aj isté známky odbornosti (i keď určite to nepísal profesionálny právnik) a snahu relevantne reagovať, rozhodol som sa k nemu napísať svoju reakciu. Najprv uvediem kompletné komentáre Ruzínskeho a potom svoju reakciu.

Martin Ruzinsky 10. januára 2013 1:24

Tento článok sa možno opiera o nejaké fatky ale je plný domnienok autora a autor si v ňom pletie pojmy... Justičná skúška nemá nič spoločné napríklad s oprávnením vykonávať činnosť v advokácií - na to stačí advokátska skúška (netreba justičná!) Tiež Justičná skúška nemá nič spoločné s činnosťou Notára, lebo na túto činnosť treba úspešne absolvovať Notársku skúšku (Nie Justičnú!!!) a do tretice, na to aby mohol byť niekto prokurátorom predsa tiež nepotrebuje Justičnú skúšku! Autor si sám v tomto článku odporuje ked nijako nenamieta a ani sa negatívne nevyjadruje k Lipšicovej činnosti na Vojenskej prokuratúre v Prešove ale zároveň konštatuje že Lipšic nemá právo vykonávať takmer nič čo sa týka právnych profesii!? Ak by sa aj potvrdilo a dokázalo že Lipšic a další zložilli Justičnú skúšku v rozpore s príslušným (citovaným) zákonom a túto by im odňali, resp. oficiálne znegovali, tak minimálne má legitímne zloženú advokátsku skúšku, čiže min. Advokátom alebo prokurátorom môže byť úplne legálne...

Martin Ruzinsky 10. januára 2013 2:19

A ešte dodám, že Lipšicova činnosť od skončenia školy v r. 1996 až do nástupu na pozíciu vedúceho úradu Ministerstva spravodlivosti SR bola činnosťou právnickou akurát v inom pracovnom alebo obdobnom pomere, počas ktorej mohol získať skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu. Čiže tu žiadny rozpor z § 61 odst. 1. nie je. Tento Zákon bol totiž napr. v tomto § 61 dosť vágne a málo jednoznačne definovaný. Takže podľa mňa mu vtedajší Minister spravodlivosti mohol túto dobu započítať do prípravnej služby a skrátiť tak túto prax o max 2 roky. Jediný nevysvetelný "problém" Lipšicovej Justičnej skúšky vidím len v tom, že z dostupných internetových zdrojov sa ťažko dopátrať k tomu jednému nutnému roku tzv. prípravnej služby...

Ešte k mýleniu si pojmov autora tohoto článku: Titul Judr. je "len" akademický titul druhého stupňa udelovaný absolventom právnických fakúlt po vykonaní rigoróznej skúšky... čiže tiež na to netreba žiadna justičná skúška a ani Justičná prax... Justičná skúška je potrebná len ak chce niekto vykonávať funkciu sudcu! No sudcom sa úspešný absolvent Justičnej skúšky stane iba vtedy, ak ho do tejto funkcie navhrne vláda a zvolí parlament a následne vymenuje prezident. Takže na záver: Judr. Daniel Lipšic nevykonáva v súčasnosti žiadnu protiprávnu činnosť a celkom určite nezneužil žiadnu právomoc verejného činiteľa a tento článok je z objektívneho hľadiska max tendenčný s cieľom ho očierniť

Moja reakcia

Komentár Martina Ruzínskeho (10.01.2013 1:24) je nepochopením obsahu blogu a odvádzaním od témy. Ja som sa snažil v blogu poukázať na to, že verejný činiteľ – poslanec NR SR je zapísaný do zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou na základe odbornej justičnej skúšky, pre ktorej zloženie absentovali v danom čase zákonné predpoklady. Tieto závery konštatuje napokon i Ústavno-právny výbor NR SR, čo vyvracia úvahy o nedôvodnosti, účelovosti, predpojatosti a nepravdivosti mnou uvádzaných faktov.

V konkrétnej rovine ide o to, že Daniel Lipšic nebol zapísaný do zoznamu advokátov na základe zloženia advokátskej skúšky, ale v dôsledku uznania odbornej justičnej skúšky Slovenskou advokátskou komorou. V tomto smere poukazujem na ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácií v znení platnom ku dňu 10. 04. 2002 (ďalej aj ako „zákon o advokácií“) , podľa ktorého „Komora zapíše do zoznamu advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej obdržania toho, kto a) je plne spôsobilý na právne úkony, b) získal vysokoškolské vzdelanie v magisterskom štúdiu v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania na vysokej škole v zahraničí, c) vykonal najmenej trojročnú prax ako advokátsky koncipient, d) zložil advokátsku skúšku, e) je bezúhonný, f) zložil sľub do rúk predsedu Komory. Podľa ustanovenia § 5 zákona o advokácií „Komora môže uznať za advokátsku skúšku aj justičnú, arbitrážnu a inú rovnocennú právnu skúšku a do povinnej praxe advokátskeho koncipienta započítať sčasti alebo celkom aj inú právnu prax.“.

Postup Slovenskej advokátskej komory bol v súlade so zákonom o advokácií, pretože komora postupovala podľa § 5 zákona. Komora pri uznávaní justičnej skušky za advokátsku skúšku nemá právo či možnosť kontrolovať zákonnosť zloženia odbornej justičnej skúšky Danielom Lipšicom. Rovnako komora mohla započítať do povinnej praxe koncipienta právnu prax Lipšica, ktorú od dosiahnutia druhého stupňa právnickeho vzdelania pán L. vykonával.

Pochybnosti o zákonnosti „zloženia“ odbornej justičnej skúšky Danielom Lipšicom vyplývajú z absencie pracovného pomeru Lipšica ako justičného čakateľa k akémukoľvek súdu. Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení platnom ku dňu 10. 04. 2002 (ďalej aj ako „zákon o súdoch a sudcoch“) totiž umožňoval zložiť odbornú justičnú skúšku len justičnému čakateľovi v pracovnom pomere k súdu, ktorý zložil predpísaný sľub predsedovi príslušného krajského súdu a výkonával (pod dozorom sudcu) jednotlivé úkony vyhradené samosudcovi. Nakoľko Lipšic nevykonával prípravnú službu justičného čakateľa (a teda nebol v pracovnom pomere so súdom v postavení justičného čakateľa, nezložil sľub do rúk predsedu krajského súdu a nevykonával úkony vyhradené samosudcovi pod dohľadom sudcu), existuje dôvodné podozrenie, že na jeho strane neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre zloženie odbornej justičnej skúšky.

V tomto kontexte je potom tvrdenie Martina Ruzinského „Ak by sa aj potvrdilo a dokázalo, že Lipšic a ďalší zložili justičnú skúšku v rozpore s príslušným (citovaným) zákonom a túto by im odňali, resp. oficialne znegovali, tak minimálne má legitímne zloženú advokátsku skúšku, čiže min. advokátom alebo prokurátorom môže byť úplne legálne“ nesprávne. Nesprávnosť spočíva v tom, že pán L. nebol zapísaný do zoznamu advokátov na základe zloženia advokátskej skúšky, ale na základe uznania odbornej justičnej skúšky za advokátsku skúšku (podľa § 5 zákona o advokácií).

Z obsahu platného znenia zákona o súdoch a sudcoch však nevyplýva žiadna sankcia, ktorou by bolo vyššie uvedené konanie postihnuteľné. Pravdepodobne preto, že zákonnodarca nepredpokladal, že by mohol takýto stav nastať. Platná právna úprava neobsahovala možnosť sankcionovať Lipšica spôsobom, v dôsledku ktorého by sa na neho hľadelo ako keby skúšku nevykonal. To znamená, že „odňatie odbornej justičnej skúšky“ je s najväčšou pravdepodobnosťou len teoretická možnosť, ku ktorej v praktickej rovine s najväčšou pravdepodobnosťou vo vzťahu k Lipšicovi nedôjde. Ak by aj bola NR SR prijatá norma, ktorá by to do budúcnosti dovoľovala, s ohľadom na zákaz retroaktivity by už nebolo možné postihnúť nezákonnosť pri zložení odbornej justičnej skúšky Danielom Lipšicom.

Vo vzťahu ku komentáru Martina Ruzínskeho (10.01.2013 2:19) uvádzam, že ani ním uvádzaný „dostatok“ uznanej právnej praxe nič nemení na tom, že Lipšic nebol v pracovnom pomere k súdu a teda nespĺňal zákonné predpoklady pre zloženie odbornej justičnej skúšky. Vyslovene zavádzajúce je tvrdenie, že „justičná skúška je potrebná len ak niekto chce vykonávať funkciu sudcu“. Práve s ohľadom na uznanie justičnej skúšky za advokátsku skúšku, v čoho dôsledku komora zapísala Lipšica za advokáta, je tento dotyčný zapísaný do zoznamu advokátov i napriek tomu, že nezložil advokátsku skúšku a odbornú justičnú skúšku zložil nezákonne. O tom, či Daniel Lipšic naplnil svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa môže rozhodnúť len príslušný súd. Či bolo konanie pána L. morálne a etické si môže vytvoriť názor každý sám za seba.

Nerozumiem, čo myslel pán Ruzínsky touto vetou: „Ešte k mýleniu si pojmov autora tohoto článku: Titul Judr. je "len" akademický titul druhého stupňa udelovaný absolventom právnických fakúlt po vykonaní rigoróznej skúšky... čiže tiež na to netreba žiadna justičná skúška a ani Justičná prax...“. Ja som sa na žiadny titul JUDr. neodvolával... A pojmy si nemýlim ja (nakoľko o právničine niečo viem), ale osoba vystupujúca pod menom Martin Ruzínsky.

A na záver ešte uvádzam. Nie môj článok, ale komentár Ruzínskeho je tendenčný a zavádzajúci. Martin, pozdravte odo mňa Daniela...

Ako sa Lipšic advokátom stal

TASR dňa 22.11.2001 uviedla správu, že Daniel Lipšic vtedajší vedúci Úradu Ministerstva spravodlivosti SR, zložil justičné skúšky s vyznamenaním. Krátko po úspešnom zložení justičných skúšok bol 28.1.2002 zapísaný do zoznamu advokátov advokátskej komory.

„K sudcom ani prokurátorom sa zatiaľ nechystám, najbližšia je mi advokácia.“ Konštatoval vtedy pre TASR Lipšic. Podľa jeho slov každý politik má mať svoju profesiu, aby mohol byť v politike nezávislejší. Napriek tomu, že zastáva post podpredsedu KDH (rozumej v období vydania tlačovej správy), cíti sa byť viac právnikom ako politikom. „Justičná skúška je zvyšovaním mojej právnickej kvalifikácie“, spresnil Lipšic.

Túto tlačovú správu si môžete prečítať na: http://www.sme.sk/c/166807/lipsic-zlozil-justicne-skusky-s-vyznamenanim.html.

Tak sa pozrime na to, ako je to so zvyšovaním Lipšicovej právnickej kvalifikácie. Čítajte pozorne, lebo Lipšic vynaložil obrovské úsilie na to, aby príbeh jeho justičnej skúšky zapadol prachom. Lenže nezapadne. Sľúbil som sebe aj Vám, že nenechám na jeho kvádre ani jednu nitku suchú, keď bude klamať a zavádzať. Vždy sa budem opierať o overiteľné fakty a urobím tak aj v tomto prípade.

Takže poďme pekne po poriadku.

6.novembra 2001 vtedajší vedúci Úradu Ministerstva spravodlivosti SR Daniel Lipšic, navrhol pána Daniela Lipšica na vykonanie advokátskych skúšok. Vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský sa najprv zdráhal podpísať návrh (neskôr vám ozrejmím prečo), ale napokon podpísal. Takže Lipšic sa navrhol, potom si to podpísal a minister schválil.

Musel konať rýchlo lebo vedel, že v apríli 2002 nadobudne účinnosť Zákon o štátnej službe a pozíciu vedúceho Úradu Ministerstva spravodlivosti SR bude musieť ako politický nominant opustiť. Tak sa rýchlo navrhol, návrh si podpísal a Čarnogurský schválil.  22.novembra 2001 zložil justičné skúšky. Ďalej už viete. Január 2002 - zapísaný do zoznamu advokátov a 31.marec 2002 - odchod z pozície vedúceho Úradu Ministerstva spravodlivosti SR v dôsledku už vyššie zmieňovaného Zákona o štátnej službe.

Poviete si no a?!

No a ide o to, ako sa Lipšic vôbec dostal k možnosti absolvovať justičnú skúšku? Aby ste mohli absolvovať justičné skúšky, musíte mať status justičného čakateľa a podmienky možnosti absolvovania tejto skúšky vymedzuje zákon. Pozrime sa, aký zákon bol v platnosti v čase, keď sa Lipšic navrhoval na justičnú skúšku, ktorú následne absolvoval 22.novembra 2001.

Zákon č.335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch

§61

Prípravná služba justičných čakateľov
(1) Účelom prípravnej služby je odborne pripraviť justičných čakateľov pre výkon funkcie sudcu. Prípravná služba justičných čakateľov trvá tri roky. Minister spravodlivosti môže na žiadosť justičného čakateľa čiastočne započítať do prípravnej služby právnickú činnosť v inom pracovnom alebo odbornom pomere, ak čakateľ získal počas jej trvania skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu. Skrátenie čakateľskej praxe nemôže presahovať dva roky.
(2) Justiční čakatelia vykonávajú prípravnú službu na súdoch a v Justičnej akadémii.
(3) Prípravná služba justičného čakateľa sa začína jeho prijatím do prípravnej služby predsedom príslušného krajského súdu po absolvovaní výberového konania a skončí sa vykonaním odbornej justičnej skúšky.
(4) Odborná justičná skúška sa považuje za kvalifikačnú skúšku podľa osobitného predpisu.

§62

(1) Do pracovného pomeru justičného čakateľa možno prijať len toho, kto spĺňa predpoklady pre funkciu sudcu (§34 ods.1, 2, 3) s výnimkou veku, skúsenosti a odbornej justičnej skúšky.
...........
(5) Justičný čakateľ skladá pri nástupe do práce do rúk predsedu príslušného krajského súdu tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem správať zákonmi, budem sa svedomite pripravovať na výkon sudcovskej funkcie a osvojím si zásady sudcovskej etiky.“

Z uvedeného zákona v súvislosti s Lipšicom nás hlavne zaujíma prípravná služba justičného čakateľa v trvaní troch rokov, z čoho dva môže minister spravodlivosti odpustiť, za predpokladu, že čakateľ získa v inom pracovnom pomere skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu (§61 ods.1)

Ďalej nás zaujíma (§61ods.3), že prípravná služba justičného čakateľa sa začína jeho prijatím do prípravnej služby predsedom príslušného krajského súdu po absolvovaní výberového konania.

§62 ods. 1 a 5 nás zaujíma tiež.

§61 ods.1
Čo hovorí pohľad do kariérneho životopisu, kariérneho politika Lipšica v súvislosti s dĺžkou prípravnej služby?

Lipšicov oficálny životopis na Wikipédii.

Rok 1996 - ukončenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (to uvádzam v záujme nadobudnutia dokonalého prehľadu)

1996 – 1997 Vedúci projektu konkurzného práva v Poradenskom stredisku pre Slovenské podniky a banky (reálne počítajte prax 1,5 roka, ktorá ale nemá nič spoločné s potrebami praxe justičného čakateľa)

1997 – 1998 Vojenská obvodná prokuratúra Prešov (ak rok 1997 som počítal celý v predchádzajúcom pôsobisku, nemôžem ho započítať tu, hoci ho v životopise uvádza. Takže počítam maximálne 11 mesiacov, lebo 9 decembra 1998 nastupuje ako vedúci Úradu Ministerstva spravodlivosti SR. Opäť nemôžeme hovoriť o potrebnej praxi v súvisiacej s potrebami praxe justičného čakateľa)

1998 Valko & Partners (tu môžeme hovoriť o čiastočnej praxi, aj keď osobne si myslím že formálnej....ale dobre, držme sa faktov). Nemôžeme však hovoriť ani o jednom celom roku, lebo v tom istom roku pôsobil ešte na Vojenskej obvodnej prokuratúre v Prešove a 9.decembra nastupuje ako vedúci Úradu Ministerstva spravodlivosti SR

9.12.1998 – 31.3.2002 vedúci Úradu Ministerstva spravodlivosti SR (tu sa rovnako nejedná o prax ktorú vyžaduje vyššie uvedený zákon)

Suma sumárum o dĺžke potrebnej praxe pre justičného čakateľa Daniela Lipšica môžeme hovoriť akurát v súvislosti s pôsobením u Valko & Partners ako advokátsky koncipient, čo je doba maximálne 9 mesiacov aj to pochybnej koncipientskej praxe!

§61 ods.3
Ak mal byť Lipšic justičným čakateľom, bol by to súbežný pracovný pomer s pozíciou vedúceho Úradu Ministerstva spravodlivosti SR, čo je ťažko predstaviteľné. Navyše musel by tam byť vybratý výberovým konaním na Krajskom súde. Nikde o tom nie je záznam....

§62 ods.1 a 5
V Lipšicovom prípade je to úplne na vode.....

Ako dodatok k uvedeným skutočnostiam ďalej predkladám UZNESENIE 849 (146 schôdza) Ústavnoprávneho výboru Slovenskej republiky, zo dňa 19.februára 2002 (krátko po tom ako bol Lipšic zapísaný na základe skúšok do zoznamu advokátov)

K odbornej justičnej skúške zamestnancov Ministerstva spravodlivosti SR

Uznesenia konštatuje že:
Minister spravodlivosti SR (v tom čase Ján Čarnogurský) nepredložil hodnoverné doklady o tom, že piati zamestnanci Ministerstva spravodlivosti SR (Mgr. Alena Roštárová, Mgr. Hana Posluchová, Mgr. Peter Štift, JUDr. Daniel Lipšic, JUDr. Katarína Valová) v čase po prvom decembri 1999 ústavne a zákonne konformným spôsobom zložili odbornú justičnú skúšku, pretože ani jeden z nich v rozhodnom čase nespĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov – absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa.
Viď článok: Ako sa stal Lipšic právnym expertom

Takže zhrňme si fakty o advokátskom titule Daniela Lipšica:

1. Nemal zákonom požadovanú dĺžku praxe, ktorá sa vyžadovala aby mohol absolvovať justičné skúšky. Zákon vyžadoval 3 roky, minister mu mohol odpustiť maximálne 2 dva roky a reálne mal 9 mesiacov!
2. On nebol ani justičný čakateľ tak, ako to vyžaduje zákon!

Uvedené fakty hovoria o tom že:

Daniel Lipšic zneužil právomoci verejného činiteľa, keď v roku 2001 ako vedúci úradu Ministerstva spravodlivosti SR požiadal a sám sebe podpísal návrh na vykonanie odbornej justičnej skúšky a to i napriek tomu, že nespĺňal zákonné predpoklady na jej vykonanie. Všetko nasvedčuje tomu, že bol spáchaný trestný čin, nakoľko Daniel Lipšic získal odbornú justičnú skúšku nezákonným spôsobom a nemá teda právo vykonávať funkciu sudcu, prokurátora, notára, alebo advokáta!!!

Musím naznačiť ešte etický rozmer „skvelej kariéry pána dokonale čistého“, ktorý súvisí s rokmi o ktorých som písal. Jedná sa o roky 1996 až po november 2001 kedy zložil jeho „slávne justičné skúšky“.
1996 – 2000 postgraduálne štúdium na Právnickej fakulte UK Bratislava (PhD.)
1998 – 2000 postgraduál na Harvard Law School v Cambridge USA

To si samozrejme priraďte k rokom a pozíciám, ktoré som uvádzal vyššie v texte, v súvislosti s jeho praxou. Že sa v tom strácate? Že to ani nie je reálne možné všetko fyzicky úspešne absolvovať? Už viete prečo hovorím o etickom rozmere? Takto hladko sa katapultoval pán dokonalý k závratnej kariére a nám teraz halucinuje o nejakých jeho snoch a novom Slovensku.....! Ďakujem neprosím!!!

Ale ako vravím, ja na rozdiel od Lipšica sľuby plním a to vám hovorím, neostane na ňom suchá nitka a budem sa vŕtať aj v tom jeho Harvarde a v ďalších jeho praktikách. Úprimne povedané, mne už tie jeho hovná ani nesmrdia, veď aj to musí niekto robiť.....

A ešte mu poopravím trochu image právnika, ktorý si tak úzkostlivo pestuje vo verejnosti.

Rok	Miesto
1996 – 1997	Vedúci projektu konkurzného práva v Poradenskom stredisku pre Slovenské podniky a banky
1997 – 1998	Vojenská obvodná prokuratúra Prešov
1998	Valko & Partners
9.12.1998 – 31.3.2002	vedúci Úradu Ministerstva spravodlivosti SR
1.4.2002 – 15.10.2002	Valko & Partners
15.10.2002 – 7.2.2006	Minister spravodlivosti SR
2006 – 2010	Poslanec NR SR
9.7.2010 – 4.4.2012	Minister vnútra SR
Máj 2012	poslanec NR SR, predseda Nová väčšina

Ak dobre počítam, tak za uplynulých 16 rokov, kedy ukončil vysokú školu, sa pán Lipšic hral na „právnika“ presne 3 roky a 6 mesiacov. 12 rokov a 6 mesiacov robil a robí profesionálne politiku. Pripomínam ako rád zdôrazňuje, že každý politik by mal mať svoju profesiu, aby bol schopný stáť na svojich nohách a bol od politiky nezávislý.

Takže ako je to Daniel s tvojou samostatnosťou a nezávislosťou ? Hovoríš, že sa cítiš viac právnik ako politik.... Naozaj zaujímavé, možno až patologické. Obávam sa, že tvoj problém Daniel je, že sa asi už fakt vôbec necítiš....! A ani klamať nevieš...